Výlet za železnicami - Taliansko 2008

V tomto mojom miniseriáli by som Vám chcel ukázať môj pohľad na železnicu a dianie okolo nej. Niektoré diely budú z akcií kde bola väčšina z Vás, iné z výletov, kde ste v tom momente ako ja určite neboli.

Pri pohľade z okna, keď vidím ako sa prebúdza príroda a pomaly približuje leto, mi nedalo inak ako začať s výletom na jedno z najjužnejších miest Talianska do Bova Mariny, ktorý sa nám podarilo absolvovať vlani na prelome augusta a septembra. Pri tejto ceste sa nám podarilo precestovať cez päť tisíc kilometrov a v podstate precestovať celé Taliansko od severu na juh.
Ale poďme pekne od začiatku. Na cestu sme vyrazili zo Žiliny do Bratislavy a následne do Viedne, kde sa  sme sa na chvíľu rozdelili lebo kolega s manželkou išiel na prechádzku do Belvederu a ja som ostal mapovať dianie na stanici. Zatiaľ čo sa oni poprechádzali po nádhernom parku, ja som sa snažil nafotiť vozidlá Rakúskych železníc a potichu som sa sám seba pýtal, kedy dosiahneme ich úroveň železničnej dopravy a kultúry cestovania. Obdivoval som ich elektrické Desirá ale aj Taurusy a Herkulesy.

Naša cesta smerovala ďalej do Ríma. Po raňajšom príchode sme sa rozhodli, že potiahneme ďalej na juh do Neapola. Chcel som mojim priateľom ukázať rybí trh. Tak sme využili vlak InterRegio z Ríma do Neapola. Na tejto trati jazdia vratné súpravy s niektorým z elektrických rušňov radu R 464. Sú to pomerne zaujímavé rušne, pretože v zadnej časti majú oddiel na objemnejšiu batožinu cestujúcich. Ale na vozňoch vidno, že svoje si už odjazdili. Tieto vlaky sú bez klimatizácie.
Po príchode do Neapola nás čakalo niekoľko prekvapení: rybí trh už bol takmer prázdny, teplota vzduchu takmer 40°C a obrovský neporiadok v uliciach. Po krátkej prechádzke po meste sme sa popoludní vrátili do Ríma, odkiaľ nás večer čakala cesta na juh Talianska.
Cesta z Ríma prebehla až do Lamezie rýchlo. Stále sme išli po hlavnej trati a rýchlik zastavil len niekoľko krát. V Lamezii sa náš rýchlik rozdelil. Predná časť pokračovala po hlavnej trati do Reggia di Calabria, ale naša časť vlaku išla cez Catanzaro Lido ťahaná už motorovým rušňom. Táto trať je diaľkovo ovládaná a až po Melito Porto nie je elektrifikovaná. Takmer výhradne tu vládne len osobná doprava.  
Dopravu tu zabezpečujú výhradne motorové vozne radu ALn 668 buď sólo alebo vo dvojiciach a rušne radu D 445 v čele klasických súprav. Rýchlik z Ríma je tá najdlhšia súprava, čo na tejto trati jazdí. Má šesť až sedem vozňov a osobné vlaky obvykle dva až tri vozne. Namiesto prvého vlaku dokonca jazdí autobus FS po Melito Porto. Všetky tieto osobné vlaky sú klimatizované. Samozrejme pokiaľ klimatizácia funguje.

Jedného krásneho dňa sme sa vybrali na výlet na neďaleký výbežok, na vrchole ktorého je malá kaplnka a socha patrónky mestečka. Z výbežku je nádherný výhľad na celú zátoku. Počas dobrej viditeľnosti je pekný výhľad na Sicíliu, ale my sme to šťastie nemali. Nad morom bol stále opar.

Počas nášho pobytu sme si spravili jednodenný výlet na Sicíliu a to do mesta Catania. Naši priatelia boli veľmi spokojní, pretože sa po prvý raz plavili loďou po mori. Aj keď to bol len trajekt. Z Messiny do Catanie sme cestovali v jednotke ALe 501.050, ktorá bola plne klimatizovaná. Prehliadka mesta sa všetkým moc páčila a nezabudnuteľný bol aj pohľad na dymiacu sopku Etnu, ktorý nás sprevádzal takmer celú cestou vlakom. 
Po týždni strávenom pri krásnom, teplom a nádherne čistom mori nás čakala ďaleká cesta domov. Ako sme prišli tak sme sa aj vrátili. Rýchlikom z Bovy Marina cez Lameziu do Ríma. Nakoľko sme mali do večerného rýchlika do Viedne dosť času, vybrali sme sa ešte do Civitavecchie. To je ďalší veľký prístav odkiaľ sa plavia lode na ostrov Sardínia, Elba a aj do iných prístavov Európy. Tunajšie lode už boli väčšie ako tie, ktoré sa plavili na Sicíliu.

Z Ríma do Civitavecchie jazdia vratné súpravy zostavené z poschodovej jednotky a rušňa radu E 464. Aj na týchto súpravách vidno, že by potrebovali lepšiu údržbu. Keď som sa s nimi viezol pred pár rokmi boli to nové súpravy v perfektnom stave a podľa môjho názoru to najlepšie čím som v Taliansku dovtedy cestoval. Dnes nájsť funkčné WC v celej súprave je veľký úspech a tečúcu vodu jedine z pokazenej klimatizácie.

Cesta z Ríma do Viedne bolo jedno veľké dobrodružstvo. V EN vlaku Viedeň – Rím a späť sú totižto radené dva vozne na sedenie. Jeden je oddielový a druhý veľkopriestorový. Z Viedne sme mali miestenky do toho oddielového ale späť už vo veľkopriestorovom. Taliani tento vlak využívajú ako vnútroštátny a samozrejme bez miesteniek. Takže všetky chodbičky a každé miestečko bolo zaplnené Talianmi až do Tarvisia. Dostať sa na toaletu bolo takmer nemožné. Kolega dostal dokonca aj kufrom po hlave. Po prekročení Rakúskych hraníc ubudlo cestujúcich a všetci už sedeli. Čudujem sa len, že vozne s oddielmi, ktoré majú osem sedačiek nevyhovujú európskym normám ale veľkopriestorové vozne ktoré majú o viac ako desať miest viac na sedenie tak áno. 
Naša ďalšia cesta domov prebehla v poriadku a tak sme sa vrátili domov z nádhernej dovolenky v poriadku plný dojmov a zážitkov, s ktorými som sa teraz s Vami snažil podeliť.

Pozn.: “Pendolína“ sú číslované podľa čísiel jednotiek a nie podľa čísiel vozňov. Každý vozeň má samozrejme svoje číslo (podobne ako u ČD).