Výlet za železnicami 7 – Grécko 2009

Počas čakania na deň odchodu som sa snažil zistiť si o ceste a železniciach, po ktorých budeme cestovať čo najviac, aj keď nie vždy sa mi to darilo. Veľa som sa o železniciach Balkánu dozvedel na stránke www.bueker.net/trainspotting/maps_greece.php. Moja veľmi chabá angličtina mi robila síce veľké problémy, ale tie sú na to aby sa riešili.

Konečne nastal deň nášho odchodu. Odchodom R 702 Turiec zo Žiliny do Bratislavy sa začala naša 1602 km dlhá cesta vlakom do gréckych Thessalonik (niektoré zdroje a aj mapy uvádzajú názov mesto Solún ako sa volalo kedysi). Príchod do Bratislavy bol úplne načas, čo už nemožno povedať o ďalšom pokračovaní v ceste. Náš prípojný EC 345 Avala meškal z Prahy takmer hodinu a po príchode do Bratislavy si pripísal ešte ďalších desať minút. Ďalšia cesta do Budapešti ubehla rýchlo. Po príchode do Budapešti sme prestúpili do lehátkového vozňa MÁV, v ktorom sme strávili celú noc a nasledujúci deň. V Budapešti padal hustý dážď, ale stále som dúfal že sa vyčasí. Ruch na stanici v Budapešti bol ohromný.  Stále niečo prichádzalo a odchádzalo, až sme odišli takmer hodinu a pol zmeškaný aj my. Odchodom z Budapešti sa začala takmer 1200 km dlhá cesta po jednokoľajnej elektrifikovanej trati až do Thessalonik. Len niekoľko úsekov pred Belehradom je už zdvojkoľajnených a zopár vo výstavbe a v Grécku asi 50 km pred Thessalonikami je vo výstavbe druhá koľaj (skôr mi to pripadalo že sa začalo s výstavbou, ale nedokončilo, na mnohých miestach už „nová“ koľaj zarastala burinou). Tento hendikep tejto trate sa prejavil najmä tým, že sme každú chvíľu križovali s oproti idúcim vlakom.

Cesta ubiehala celkom dobre. Vonku sa striedal dážď so slnkom a aj vo vedení nášho vlaku bol vystriedaný maďarský rušeň rušňom srbským. Cestu sme si krátili najmä sledovaním okolia trate. Úrodné nížiny Maďarska vystriedali ešte úrodnejšie polia Srbska. Po večernom príchode do Belehradu boli naše vozne prestavené na R 335 Hellas Express. Z Belehradu sme odišli takmer načas. Uložili sme sa spať a tešili sa, že sa zobudíme ráno pár kilometrov pred našim cieľom. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ráno zistili že meškáme takmer šesť hodín. V noci sme skoro viac nešli ako išli. Tu nás odstavili na dvadsať minút, tu na pol hodiny a v jednej stanici sme dokonca stáli vyše hodiny. Či sa Srbom nechcelo v noci pracovať, alebo bol iný problém, to sa mi nepodarilo zistiť. Ale zistil som, že takmer v každej stanici sú vozmajstri a na našom rýchliku robia technickú prehliadku. Nakoniec sme do Thessalonik pricestovali s takmer šiestimi hodinami meškania. Aj keď nás to mrzelo, že sme stratili pol dňa pobytu, delegátka nás utešila, že to je úplne normálne a rýchlik z Belehradu meškáva aj viac hodín. 
Po pár dňoch strávených v Leptokárii pri mori som začal uvažovať o návšteve rušňového depa v Thessalonikach. Už pri príchode som videl, že je to pomerne rozsiahle depo, kde sa udržujú aj vozne, elektrické a motorové rušne a aj elektrické a motorové jednotky. Nakoľko moja znalosť gréčtiny je zlá, ba takmer žiadna, dal som si od delegáta po grécky na lístok napísať, že som železničiar zo Slovenska a mám záujem o ich železnice a chcel by som si urobiť zopár fotiek. S vysvetlením, že na gréckych železniciach sa nesmie fotiť a s prianím dobrého výsledku som sa vybral do Thessalonik.

Spojenie medzi Thessalonikami a Larisou na osobných vlakoch je zabezpečované elektrickými jednotkami radu 460. Na rýchlikoch a nákladných vlakoch sa tu objavujú elektrické rušne radu 120 a v čele „Aténskych“ vlakov motorové rušne radu 220 alebo motorové jednotky 520 a 620. V Grécku je elektrifikovaná iba trať z hranice s Macedónskom z Idomeni do Thessalonik a z Thessalonik na juh do Larisy. Táto trať do Larisy je novo modernizovaná a diaľkovo riadená. Cestovanie po nej jednotkami radu 460 je rýchle a pohodlné. Celá rekonštrukcia trate je financovaná z Európskej únie. Ostatné trate Grécka sú prevádzkované v motorovej trakcii, preto aj priame vlaky Thessaloniki – Atény sú vedené buď motorovým rušňom alebo motorovou jednotkou. 
Po príchode do Thessalonik a obhliadke tamojšej stanice sme sa vybrali smerom k depu. Okolo koľají viedla prašná cesta a nebola na nej žiadna tabuľa ani značka so zákazom,tak sme postupovali ďalej. Prešli sme okolo vozňového depa, kde sa opravujú a na stabilnom umývači aj čistia osobné vozne . Ďalej nasledovali haly na opravu a údržbu motorových jednotiek, potom nasledovalo vrakovisko parných rušňov. Či sú to len zabudnuté artefakty alebo sa s nimi uvažuje aspoň ako pomníky sa mi nepodarilo zistiť. Hneď za nimi nasledovalo depo s halami pre motorové a elektrické rušne.

Zaujímavé bolo najmä umývanie rušňa vodou hadicou. Prečo zaujímavé? Pretože ňou umývali podvozky!
Celkovo musím povedať, že všetky vozidlá Gréckych železníc, s ktorými som sa v prevádzke stretol boli čisté. Myslím si, že tento fakt robí tiež dojem na cestujúcich a názor na železnicu a jej úroveň.

Za touto halou som objavil poklad tohto depa. Parný rušeň Aa 61. Teraz neviem či sa jedná o nepojazdný exponát alebo sa pracovníkom pri oprave budovy nechcelo popotiahnúť alebo aspoň zakryť rušeň plachtou a preto ostali trámy nad ním nenatreté. 
Tu sa aj skončila moja púť po depe. Boli sme vykázaný vrátnikom, ktorý nám povedal, že musíme mať povolenie z direktorátu. Zamestnanci, ktorých sme až dovtedy stretli a ukázali im lístok s prosbou sa tomu usmievali a jedine nás upozornili, aby sme nešli do koľají, aby sa nám nestal úraz. 
Potom sme sa vybrali na prehliadku mesta. Gréci sú veľmi silno veriaci ľudia. Takmer na každom kroku nájdete kaplnku alebo kostol. Thessaloniki sú po Aténach druhým najväčším mestom s asi 3 a pol miliónom obyvateľov a sú správnym centrom oblasti Makedonie. Ruch na uliciach a množstvo áut sa ani nedá opísať. Dopravná situácia je komplikovaná výstavbou metra, ktorá je spolufinancovaná Európskou úniou. 
Po návrate späť som sa pristavil pri pomníku pred železničnou stanicou. Neviem či je to len pokus o repliku nejakej lokomotívy alebo je to skutočná lokomobila – teda parný stroj ktorý jazdil po cestách. Toto ale nikdy po koľajách jazdiť nemôže.

Po návrate do Leptokárie nás čakalo ešte pár dní strávených pri mori. Jeden z nich sme ešte obetovali na výlet do NeiPori, vzdialenej asi pätnásť kilometrov. Síce aj tu sme takmer celý deň strávili pri mori, ale v úplne inom prostredí a na typovo inej pláži.

Ešte by som rád spomenul cestovanie na gréckych železniciach. Cestovné lístky sa kupujú zväčša v pokladniach na staniciach. Ale systém je podobný talianskemu – uvádzate len odkiaľ a kam. Lístok je bez dátumu. Ten si musíte vyraziť v strojčekoch umiestnených na nástupištiach. Bez označenia nie je lístok platný.

Bohužiaľ všetko dobré musí raz skončiť a aj náš pobyt v Grécku sa chýlil ku koncu. S veľkým očakávaním sme čakali koľko bude náš vlak meškať na príchod do Thessalonik. Tentoraz to neboli ani celé štyri hodiny. Po nazbrojení vodou a vyčistení súpravy je náš vlak pripravený na odchod, odchádzame zmeškaní asi dvadsať minút. Usadení v lehátkovom vozni MÁV sledujeme z okna posledné minúty nášho pobytu v Grécku. 
Po colnom a pasovom odbavení na hraniciach vstupujeme na územie Macedónska a čaká nás nočná jazda cez Macedónsko a Srbsko do Belehradu.

Aj počas tejto cesty sme hlavne na Srbskom území dostali slušnú sekeru. Do Belehradu sme dorazili zmeškaný takmer štyri hodiny. Samozrejme že Avala do Prahy už bola preč a sprievodca nášho vozňa nám povedal, že on ešte Avalou nešiel, a že nás zaradia do IC vlaku do Budapešti a hneď nás aj informoval o spojoch z Budapešti na Slovensko. Bolo veľmi zaujímavé sledovať v Belehrade posun a chody vlakov. Všetky výhybky pri nástupištiach a v priľahlom depe sú prestavované ručne! Na takú veľkú stanicu a množstvo posunu a vlakov som tým bol prekvapený. V koľajisku sa pohybovalo veľké množstvo ľudí, ktorí po sebe pokrikovali, otáčali výhybky a mávali zástavkami. Proste ľudské mravenisko.

Ďalšia cesta prebiehala pomerne dobre. Už nás prestalo trápiť sa, že naše „IC-čko“ zastavuje takmer na každej zastávke. Iný kraj – iný mrav. Do Bratislavy sme namiesto 18.00 dorazili až pred dvadsiatou treťou hodinou. Aspoňže sme stihli R 615 do Košíc. 
Aj napriek toľkému meškaniu sme boli plní dojmov z cesty a pobytu. Pobyt v Grécku bol nádherný, príroda nádherná, more slané a teplé, slnko horúce, ľudia milí. Proste perfekt. A čo dodať k ceste? Až na to meškanie bola cesta kľudná a cestovanie v lehátkovom vozni,  ktorý si ešte pamätal Kádara (a možno aj jeho predchodcu) pohodlné, personál príjemný a videli sme počas cesty veľa dedín a miest. Videli sme blahobyt ale aj chudobu. Videli sme aj mnoho železničných zaujímavostíktoré už u nás zanikli. 
Pri otázke na rozlúčku s priateľmi "Čo o rok?" padla jednoznačná odpoveď "Ideme samozrejme opäť!"