Čriepky z histórie: Ako uhorskí páni urodzení do Tatier cestovali

Podtatranská oblasť bola napojená na železnicu už od decembra 1871, kedy boli otvorené úseky Košicko-bohumínskej železnice Poprad – Žilina a Poprad – Spišská Nová Ves. V decembri 1889 začala prevádzka na trati Poprad – Kežmarok, z ktorej od roku 1895 vychádzala trať Studený potok (zastávka v blízkosti obce Veľká Lomnica) – Tatranská Lomnica. Tatranská Lomnica tak bola prvou kúpeľnou obcou napojenou na železnicu, hoci významnejším centrom kúpeľníctva bol v tom čase Starý Smokovec. Štrbské Pleso so stanicou Košicko-bohumínskej železnice v Štrbe spájala od roku 1896 ozubnicová parná železnica.

Medzi Popradom a Starým Smokovcom premávali od 2. 8. 1904 do roku 1906 trolejbusy. Jazdná doba jedného spoja bola v tom čase okolo 75 minút a trolejbusová premávka bola pomerne dobrodružnou, čo viedlo k jej zrušeniu po krátkej dobe. Napriek tomu bol o spojenie veľký záujem a podnikatelia sa rozhodli technicky nedokonalé trolejbusy nahradiť elektrickou železnicou a trať predĺžiť zo Starého Smokovca na Hrebienok pozemnou lanovou dráhou. Obe trate, Poprad – Starý Smokovec a Starý Smokovec – Hrebienok, boli otvorené v decembri 1908.

Trolejbus premávajúci medzi Popradom a Starým Smokovcom v rokoch 1904 – 1906.
 Fotoarchív Považské múzeum v Žiline.

Ako uvádzajú pramene z tohto obdobia, obdobie prvej elektrickej dráhy umožnilo doteraz zanedbanú horskú krajinu zmeniť pomocou ľahko dostupných pohodlných dopravných prostriedkov. Dráha vedúca od východiskovej stanice Poprad do Starého Smokovca otvorená v marci 1909 prispela najmä k rozvoju turistiky a zimných športov.

Električka od Košicko-Bohumínskej železnice vychádza zo železničnej stanice Poprad-Veľká (dnes Poprad-Tatry, pozn. autora) ležiacej v nadmorskej výške 671 m nad morom, po prekonaní obcí Veľká a Veľký Slavkov až po Novú Lesnú viedla po úrodnej Spišskej planine. Z celej cesty sú viditeľné nebotyčné skalnaté vrcholy: Lomnický štít, Ľadová dolina a Vrcholy Františka Jozefa. Nádherné ihličnaté stromy stoja v rade za sebou až dosiahneme elekričkou Dolný Smokovec, ležiaci v nadmorskej výške 991 m. Trať ďalej pokračovala peknou prírodou až do Starého Smokovca.

Trať pozemnej lanovky na Hrebienok začínala za luxusným hotelom v Starom Smokovci, odkiaľ premávala v letnej i zimnej sezóne v 15-minútovom intervale. Lanovka dosiahla za menej ako štvrť hodiny Vodopády Studeného potoka, ležiace vo výške 1280 m nad morom pri hornej stanici. Odtiaľ sa otvoril výhľad do Studenovodskej doliny a na okolité vrcholy. Na hornej stanici sa nachádzal stánok s občerstvením a pekná jedáleň vo vlastníctve železničnej spoločnosti, ktoré sa v zime trvale tešili veľkej návštevnosti ako východiskový bod sánkovacej dráhy.

Po postavení tejto trate spoločnosť Tatranské elektrické dráhy uvažovala s predlžovaním. Ministerstvo schválilo výstavbu smerom na západ (Starý Smokovec - Štrbské Pleso) i na východ (Starý Smokovec - Tatranská Lomnica). Potom všetky práva a povinnosti prešli na spoločnosť Phöbus Villamos Vallalatok a tá následne získala povolenie na výstavbu. S príspevkom štátnej pokladnice postavila úsek trate Štrbské Pleso – Tatranská Lomnica, pričom úsek Tatranská Lomnica – Tatranská Polianka bol otvorený v decembri 1911 a úsek Tatranská Polianka – breh Štrbského Plesa v auguste 1912. V decembri 1911 otvorili aj úsek Starý Smokovec – Tatranská Lomnica.

Trať Tatranská Lomnica – Štrbské Pleso bola ukončená pri Štrbskom plese ležiacom v nadmorskej výške 1350 m nad morom, kde vznikla najvyššie položená uhorská stanica električky. Konečná stanica sa nachádzala pri brehu Štrbského plesa. Až na prelome 60. a 70. rokov postavili novú (súčasnú) spoločnú stanicu elektrickej a ozubnicovej železnice zo Štrby bližšie k Novému Štrbskému plesu. 

Električková stanica pri Štrbskom Plese. Fotografia v zbierke Považského múzea v Žiline

Turistov v tej dobe iste zaujímalo, že ...väčšie stanice kúpeľných miest ako Starý Smokovec, Tatranská Lomnica, Tatranská Polianka, Vyšné Hágy a Štrbské Pleso sú vybavené parádne vyzerajúcimi budovami električkových staníc a väčšími čakárňami, kým menšie zastávky Veľká-Hlavné námestie, Veľký Slavkov, Dolný Smokovec, Nový Smokovec, Hrebienok, Popradské Pleso, Nové Štrbské Pleso a na lomnickej trati Horná Tatranská Lesná sú vybavené pohodlnými zastávkami poskytnutými k dispozícii pre širokú verejnosť. Pre nastupujúcich pasažierov v týchto zastávkach vydáva vlakový personál cestovné lístky na neskorších zastávkach.

Celá električková železničná sieť mala rozchod koľajníc 1 meter. Prúd pre spoločnosť Phöbus Villamos Vallalatok bol dodávaný z popradskej elektrárne, v strojovni ktorej boli namontované dve parné turbíny s výkonom 600 konských síl a k nim napojené výpomocné generátory. Na železnici boli používané vozidlá s najmodernejšou výzbrojou a luxusným motorom s Pullmanovou sústavou, pričom v každom bolo 48 miest na sedenie a práve toľko i na státie. Vetranie vozidla, osvetlenie a kúrenie bolo vhodné do každých klimatických pomerov.

Ako v roku 1912 skonštatovali spolumajitelia spoločnosti, že najnovšie úsilia smerujú k tomu, aby v blízkej budúcnosti boli postavené elektrické dráhy smerujúce zo stanice Tatranská Lomnica do lomnického Hotela Palace, na Tatranské Matliare a Kežmarské Žľaby s dotykom Tatranskej Kotliny, ďalej z iniciatívy kniežaťa Hohenloheho je plánovaná elektrická železnica od Štrbského Plesa na Popradské Pleso a pozemná lanovka na Hrebienok má mať pokračovanie na 2453 m vysoký Slavkovský štít. Realizácii týchto zámerov však zabránila prvá svetová vojna.

Že doprava do Tatier bola v letných mesiacoch oveľa intenzívnejšia ako v ostatných, sa dozvedáme zo starých cestovných poriadkov. Napríklad v roku 1913 premával od 15. júla do 15. decembra posilový priamy vozeň na trati Berlín – Poprad, pripájaný k bežným rýchlikom Košicko-bohumínskej železnice. Tento vozeň premával od 1. júla do 31. augusta dokonca priamo do Tatranskej Lomnice. Obdobne premával posilový priamy vozeň aj na trati Budapešť – Košice – Poprad – Tatranská Lomnica. Medzi Košicami a Popradom premával aj letný posilový vlak s vozňami 1. a 2. triedy. Z Košíc do Popradu premával v popoludňajších hodinách, z Popradu do Košíc odchádzal dopoludnia.

Ozubnicová železnica medzi Štrbou a Štrbským Plesom. Pohľadnica v zbierke Považského múzea v Žiline

Na trati Štrba – Štrbské Pleso bola od otvorenia zavedená len sezónna prevádzka – 5 párov vlakov premávalo od 15.júna do 15. septembra, ďalšie 3 páry od 1. júla do 31. augusta. Na ostatných tratiach sa jazdilo po celý rok, avšak v letných mesiacoch bolo vykonávaných o 20 – 40 % viac spojov.

Pozemná lanovka zo Starého Smokovca na Hrebienok premávala od rána 7.30 hod. do večera 19.00 hod. v prípade prihlásenia 5 cestujúcich ihneď, resp. po 10 minútach od prihlásenia prvého cestujúceho, a to v čase od 1. júla do 31. augusta. Okrem toho odchádzala lanovka večer o 19.30, 20.00, 21.00 h, ak sa prihlásili 5 cestujúci, aj o 22.00 a 23.00 hod.

Pre zjednodušenie výletu do Tatier ponúkali železničné spoločnosti spoločnú akciovú zľavu. Tá sa uplatňovala pri využití lístka na okružnej ceste cez stanice Viedeň – Marchegg – Žilina – Štrba – Štrbské Pleso – Štrba – Poprad-Veľká – Obišovce – Košice – Miškovec alebo Dobšiná – Budapešť – Viedeň, v cene I. vozňovej triedy 69 korún, II. triedy 46 korún a Bohumín – Poprad-Veľká – Košice – Budapešť – Vrútky/Žilina - Bohumín v cene I. triedy 77 korún, 2. triedy 52 korún, 3. triedy 30 korún (pre porovnanie, bežný lístok z Bohumína do Košíc v 2. vlakovej triede stál 23,10 korún). Vydanie lístka na okružnú cestu smelo byť vykonané na počiatočnej stanici a v smere podľa priania cestujúceho.

Na začiatku 20. storočia boli návštevy tatranských kúpeľov najmä výsadou bohatších vrstiev. Keďže Tatry boli najvyšším pohorím celého Uhorska, prichádzali sem návštevníci zo všetkých kútov krajiny. Už v tom čase dostávali plný servis, ku ktorému prispievala aj kvalitne vybudovaná železničná sieť. 

Frajeri na záver: Síce neželezničná, ale predsa do istej miery dopravná fotografia
 zo začiatku 20. storočia z Popradského Plesa. Zbierka Považské múzeum v Žiline