Banská úzkorozchodná železnica Roztoky – Markušovce

V obci Hnilčík, v miestnej časti Roztoky, kedysi stála veľká banská budova s triedičkou železnej rudy- ľudovo nazývaná Štación. Jej ľudovo skomolený názov prezrádza, že to bola stanica úzkorozchodnej železničky, ktorá viedla z hnilčíckych Roztok do Markušoviec, kde stáli pražiace pece. V Markušovciach pri železničnej stanici košicko- bohumínskej železnici končila ďalšia hnilčícka úzkokoľajka- železnica Bindt – Markušovce.

Vlak ťahaný parnou lokomotívou pri Markušovciach (zdroj: markusovce.sk)

Železničku Roztoky – Markušovce postavila firma Rakúsko-uhorská vysokopecná spoločnosť, predchodkyňa neskoršej Hornosliezskej účastinnej spoločnosti pre železničné potreby so sídlom v Katoviciach medzi rokmi 1873- 1874. Súhlas na výstavbu dalo Ministerstvo železníc v Budapešti v roku 1873. 

Trasy banských železničiek:  Roztoky – Markušovce (dlhšia) a Bindt – Markušovce (kratšia) (ŠUBA Banská Štiavnica)
(Kliknutím na obrázok mapu zväčšíte.)

Železnička mala dĺžku presne 18 500 metrov, od Šafárky viedla ešte 2 800 metrov dlhá odbočka na Grétlu (k štôlni Anton). Na celej železničke pracovalo 16 zamestnancov a na trati stálo 5 strážnych domčekov (tzv. vartechyžky). Trať mala parnú trakciu. V roku 1893 boli k dispozícii 3 parné lokomotívy s výkonom 120 HP (váha lokomotívy bola 22 ton). Vozňový park pozostával zo 62 vozňov. V roku 1921 boli v prevádzke 2 parné lokomotívy typu Hagens o výkone 150 HP a tlakom 12 atmosfér, vyrobené v Erfurte a jedna parná lokomotíva s tlakom 12 atmosfér a výkonom 50 HP, vyrobené v továrni Maďarská strojáreň, úč. spol. Budapešť. Vlak mal vtedy k dispozícii 72 čiastočne železných a čiastočne drevených vozňov s kapacitou 70 metrických centov nákladu a 6 osobných vozňov. Rozchod koľají bol 750 mm a úklon trate až 25 %. Stanica Štación na Roztokách bol v nadmorskej výške 710 m.n.m a stanica v Markušovciach bola vo výške 428 m.n.m. To znamená, že prevýšenie bolo až 282 metrov. Stúpanie bolo miestami vraj až 14 ‰.

Parná lokomotíva na trati Roztoky – Markušovce. Na fotke je viditeľné značné stúpanie trate. (zdroj: markusovce.sk)

Trať začínala na Hnilčíku- Roztokoch v stanici železničky (tzv. Štación), odtiaľ šla severne po vrstevnici k viaduktu. Cestou prešla tesne ponad ústie starej štôlne Jonáš zo 17. storočia.  Úvodná časť štôlne bola vtedy prerobená a pripomínala most. Dnes je štôlňa otvorená, ale poškodená je kamenná výstuž svahu medzi štôlňou a železničkou.

Ústie štôlne Jonáš poškodené zosuvom kamennej výstuže spevňujúcej svah medzi štôlňou a železničkou. Tam, kde je drevené zábradlie viedla kedysi roztocká úzkokoľajka. (foto: Lukáš Patera)

Viadukt bol vybudovaný nad hnilčíckym farským kostolom, mal kamenné piliere (južný pilier obsahuje aj tehly) a drevené premostenie. Premostenie bolo zničené v druhej svetovej vojne nemeckou armádou, ktoré viadukt vyhodila do vzduchu. Piliere dodnes stoja mierne narušené a obrastené náletovou zeleňou a stromami. Pri severnom pilieri bola krátka odbočka ku skládke dreva.

Južný pilier viaduktu železničky (foto: Lukáš Patera)

Trať potom šla na Šuferland a odtiaľ pokračovala na Šafárk (odtiaľ šla odbočka  so zvážňou ku grételskej štôlni Anton). Od Šafárky trať pokračovala na Babinú, odtiaľ cez Hôrky na markušovskú stanicu. Na stanici boli pražiace pece, kde sa ruda vypražila. Na stanici v Markušovciach bola aj vagónová váha. Potom sa vypražená ruda  vysypala do vagónov košicko-bohumínskej železnice. Odtiaľ šla do Česka.

Parná horská lokomotíva pri posúvaní banských vagónikov (zdroj: markusovce.sk)

Trať po Roztoky fungovala do roku 1931, potom v skrátenej podobe po skládku dreva pri viadukte do roku 1936. Potom fungovala len od Šuferlandu po Markušovce. Na Šuferlande nakladali rudu z hlady pri Štacióne. Ťažba rudy sa potom koncentrovala do revíru Grétla, otváraného novodobým banským dielom Nová štôlňa. V 30. rokoch 20. storočia horná časť trate v úseku Roztoky – Šafárka už nebola v prevádzke .

Stanica banskej železničky v Markušovciach (zdroj: profila.hu)

Skrátená časť trate potom merala 11 200 metrov. V súpise úzkorozchodných tratí (ŠA-SNV) z 24. marca 1938, sa ako druh pohonu už neuvádza parná trakcia, ale výbušný motor. Aký motorový rušeň na trati jazdil, neviem. Trať sa prestala používať  asi v roku 1964. Potom bola rozobraná. Dnes je trať poľnou cestou, ktorá kopíruje pôvodnú trasu železničky.