S ČD „lidlenkou“ za modelárskym rajom

Tento cestovný doklad platí od 00:00 do 24:00 daného dňa na celosieťové cestovanie všetkými kategóriami vlakov – okrem SC, kde je potrebné si doplatiť 250 CZK za osobu. Cena SONE+ postupne stúpa (pred pár rokmi sme začali na 440 CZK, dnes to stojí 600 CZK), ale stále je to veľmi lacná možnosť cestovania a spoznávania železničnej siete ale aj Českej republiky. Ako vždy sme sa chystali z nášho modelárskeho krúžku na burzu do Prahy urobiť predvianočné nákupy. Tento krát nás šlo pomenej, ale aj tak to bol nakoniec veľmi zaujímavý výlet. Bežne zvykneme chodievať autom do Bohumína a odtiaľ potom vlakom (kvôli možnosti večerného návratu – predsa len v Bohumíne končí viac vlakov ako v Žiline), ale tento krát sme sa rozhodli už pre cestu zo Žiliny.

Žilina – Bohumín: R442 Šírava (1:28 – 3:08)

Ako som spomínal, tento krát nás šlo menej – vlastne len dvaja dospelí a môj synátor. Okolo jednej hodiny po polnoci sme odparkovali auto cca pol kilometra od stanice (našťastie mám parkovaciu kartu, inak by sme museli parkovať minimálne o kilometer ďalej) a zakúpili si lístky po štátnu hranicu a späť. Rýchlik 442 Šírava bol našťastie presný, a tak sme o 1:28 opúšťali Žilinskú stanicu. Obsadili sme si voľné kupé v revitalizovanom B-čku ČD (vozne vyššej kvality tam radené nie sú) a inheď sme sa vrátli spomienkami do detstva – klepot kolies a hluk podvozkov, škrípanie bŕzd, minimálne pohodlie na sedenie, zato vynikajúce na ležanie. Kupé bolo neskutočne prekúrené (regulátor samozrejme nefungoval, akákoľvek poloha bola kúrením spoľahlivo ignorovaná) a tak sme použili klasickú „záclonkovú klimatizáciu“ – teda skrčiť záclonku do okna na „mikrovetranie“. Klíma v kupé sa ineď zlepšila, ale hladina hluku žiaľ stúpla o 200%.

Nuž, tak sme vyrazili a začali obdivovať zmeny na trati Žilina – Krásno nad Kysucou. Vďaka „umne“ vyriešenej rekonštrukcii oblúka v Rudinke sme sa ešte ani nestihli rozbehnúť na maximálnu rýchlosť a už sme brzdili. Následne sme boli trochu sklamaní chýbajúcimi nástupišťami v Kysuckom Novom Meste a v Krásne nad Kysucou (čo rýchlosti a plynulosti dopravy na „koridore“ určite nepridá), ale inak je rekonštrukcia urobená uspokojivo.Za Čadcou sme sa krokom preplazili hranicou (čo trvá už celé roky kvôli dávno podmytému svahu, ale na Slovensku sme si na to už zvykli) aby sme sa dostali k tunelom pri Mostoch u Jablunkova. Sklz výstavby je zrejmý, ale tú sú žiaľ na vine objektívne príčiny v podobe prepadnutia svahu do tunelovej rúry.

Cesta do Návsí bola značne spomalená tým, že niektorí zamestnanci tamojších železníc považovali pustiť tesne pred nami nákladný vlak za vynikajúci nápad, a tam sme sa motali od oranžovej po žltú ... Keďže ale cestovné časy má Šírava celkom pohodové, drobné meškanie sme ihneď dobehli. Nasledoval Třinec, Český Těšín, motkanie sa po prepadávajúcej sa trati pred Karvinou (kde Šírava stretla samu seba, len opačným smerom) ako aj svišťanie s vetrom opreteky z Dětmarovíc do Bohumína.

Bohumín – Praha: Ex 402 Silesia (3:52 – 7:50)

V Bohumína nás čakalo ťažké rozhodnutie ako ďalej. Pokračovať Šíravou malo svoje výhody v „lehátkovom“ kupé, avšak hluk v kupé žiaľ aj tak neumožňoval odobrať sa do „dočasných lovísk“ – pospať si. Preto sme sa rozhodli pre Silesiu (trošku tomu napomohla aj skutočnosť, že v čele vlaku mala byť nová posila ČD – 380-tka). Vybrali sme sa teda na 4. nástupište, kde mal byť vlak pristavený. Ale, nikde nič. Až na konci nástupišťa sme si všimli 380-tku s troma vozňami. Nuž, a keďže sa nehýbala, tak v zmysle „Keď nejde Mohamed k hore, pôjde hora k Mohamedovi“ sme sa vybrali za mašinou.

Keďže tam určitý čas stála, padlo rozhodnutie urobiť si pár fotiek. Onedlho sa mašinka začala hýbať. Bzučanie, rozbeh, ale čo to – po pár metroch rýchlobrzda a poľská časť súpravy (zvyšné vozne čakali na pripojenie) sa v sekunde zastavila. Bolo nám to trošku divné, ale neriešili sme to – však hádam železničiari vedia, čo robia ... Avšak, po pár sekundách sa to celé opakovalo. Bzučanie, rozbeh, prudké zastavenie po pár metroch. A zasa, a zasa. To už sme začali tušiť, že čosi nebude v poriadku. Súprava sa konečne hádam na 10-15 krát prískokmi dostala na svoju polohu a bolo umožnené pripojenie zvyšku vozňov.

362 007-7 v čele EC 275 Slovan v stanici Praha hlavní nádraží © Ing. Michal Tvrdý

Praha – burza na Opletalovej

Keďže sme si do Prahy doviezli celkom slušné meškanie, museli sme sa ponáhľať. Za pár minút už sme sa tlačili na burze. Kto ešte na burze nebol, tomu túto skúsenosť vrelo odporúčam. Dá sa tam kúpiť skutočne takmer všetko a modelár tam aj naberie skúsenosti – čo kto vyrába, koľko to asi bežne stojí. Výber je skutočne veľký – staré modely PIKO, Tillig, zánovné ale aj úplne nové modely, novinky (Čmeliaka sme videli len v prezentačnej vzorke – všetky kusy sa rozchytali za pár minút). Lepty, odliatky, pojazdy, presné súčiastky do pojazdov (šneky, osubené kolieska, ...), nárazníky, dvojkolesia – proste náhradné diely do výmyslu sveta, osvetlenie, digitálne komponenty, časopisy, ale aj hračky.

Keďže už burzu dobre poznáme a vieme kde čo je, rýchlo sme vybavili svoje „potreby“ a za necelú hodinku sme boli opäť na čerstvom vzduchu – v tomto prípade to platí fakt doslova No, a potom už nasledovalo čakanie na vlak smerom Žďár nad Sázavou, ktoré sme si skrátili dokumentovaním prevádzky na Pražskom Hlavnom nádraží. A veruže srdce fanúšika železnice tam musí byť spokojné – každú chvíľu nejaký vlak prišiel alebo odišiel.

Praha – Žďár nad Sázavou: R 679 (10:05 – 12:29)

Posledné minúty čakania na rýchlik do Brna neveštili nič dobré – nástupište bolo plné ľudí. Po pristavení súpravy pár minút pred odchodom sa naše očakávania naplnili – vlak bol prakticky celý plný, žiadne „VIP kupé“ sa nám obsadiť nepodarilo – dokonca ani miesto pri okne sa nám neušlo. Na jednej strane som bol trochu sklamaný, ale na druhej som s bázňou spomínal na moje detské a mládežnícke časy, keď vlaky boli plné, keď sa do Detvana nastupovalo oknami, .... Z Prahy sme vyrazili načas a po krátkom čakaní pre Libní sme sa rozbehli po koridore. Čakali sme, ako to bude na úseku Velim – Kolín a tajne sme dúfali, že už je všetko v poriadku nakoľko čas v Žďáre nad Sázavou bol veľmi krátky.

Naša „spořitelna“ v čele R 679 do Brna za Kutnou Horou © Ing. Michal Tvrdý

Žiaľ, naše obavy sa aj tento krát potvrdili – trať do Kolína bola ešte stále neprejazdná. V Poříčanoch sme si vyzdvihli rozkaz (zaujímavé, že tento krát to trvalo ani nie minútu), počkali sme si na križovanie s Regiojetom a potom sme už vyrazili po jednokoľajke do Nymburku. Neviem, či sme išli tak rýchlo, alebo výpravca bol tak pomalý, ale v Nymburku sme čakali na prázdnej stanici pár minút na postavenie odchodovej cesty. Našťastie, až do Kolína sa už nič mimoriadne nestalo ale aj tak sme si priviezli 35 minútové meškanie. No, a potom sme už vyrazili na trať, ktorou som šiel prvý krát v živote. Prechod ponad koridor do Českej Třebovej a smer Kutná Hora. Na Kutnú Horu som bol mimoriadne zvedavý, nakoľko som očakával zaujímavú stanicu, ktorá slúžila svojho času na preprah lokomotív pri prechode na inú napäťovú sústavu.

Trochu som bol sklamaný, keď sme dorazili do relatívne malej stanice s jedným nástupišťom. Sklamanie ale bolo vystriedané dobrým pocitom z toho, že značná časť cestujúcich vystúpila a konečne sme sa dostali až k oknu. Potom sme už uháňali čo to dalo a opäť sa nám darilo veľmi úspešne likvidovať minúty z meškania. Vlak sa pomaly vyprázdňoval (aj na zaujímavej „stanici“ Golčúv Jeníkov město, čo je vlastne klasická zástavka a mne dlho vŕtalo hlavou, prečo sme tam vlastne stáli) a onedlho sme už mali vytúžené VIP kupé len pre seba. Do Žďáru sme dorazili ani nie s 20 minútovým meškaním a s otázkou, prečo sa vlastne koridor nebudoval po tejto trati – až na pár zložitejších úsekov sme žiadne veľké prírodné prekážky nezaznamenali.

Koľajisko Žďár nad Sázavou

Žďár nad Sázavou nás privítal skutočne decembrovo. Pár kilometrov pred mestom sa popri trati začali objavovať prvé stopy snehu aby sme po vystúpení z vlaku videli konečne zasnežené mesto – aj keď len pár centimetrov, ale na globálne oteplenej zemeguli vďaka aj za to. Nasledovalo rýchle zisťovanie, kam máme ísť a VRCH (Vysoko Rýchlostná Chôdza) do kultúrneho domu. Vďaka informačným tabuliam sme koľajisko našli hneď. Nasledovalo uloženie vecí do skriniek, zaplatenie vstupného a potom už len kochanie sa tou nádherou. 

Žďár nad Sázavou – Brno: R 681 (14:32 – 15:42)

Aj vďaka nášmu tempu sa nám podarilo na stanicu doraziť pár minút v predstihu a tak sme v pohode počkali n náš vlak. Problémy pri Velimi už boli odstránené, čomu nasvedčoval presný príchod nášho taktového rýchliku 681. Frekvencia cestujúcich v tomto úseku bola minimálna, a tak nebol problém si nájsť voľné kupé, kde sme sa po informácii, že vlak pokračuje priamo do Bohumína, aj náležite „rozložili“. Pár kilometrov za Žďárom už bol sneh minulosťou a netrpezlivo sme očakávali povestný viadukt a tunely. Neznalí miestnych pomerov a trate sme netušili, že si na to budeme musieť ešte pekných pár kilometrov počkať, nakoľko sa nachádzajú až naďaleko stanice Tišnov. Ale dnes už máme „poznanie trate“ úspešne za sebou a tak vieme kde čo je.

Cesta do Brna teda prebiehala príjemne a vcelku rýchlo (aj keď zhýčkaní koridormi by sa nám to mohlo zdať pomaly) a onedlho sme už v diaľke videli siluety Brna. Konečne som spoznal stanicu Brno–Královo pole, ktorú si pamätám ešte zo starších cestovných poriadkov ako stanicu, kde kvôli príliš veľkej hustote dopravy zastavovali niektoré medzinárodné rýchliky a po nákladných spojkách potom obchádzali Brno hlavní nádraží. A o pár minút už sme sa pomalým tempom šuchtali práve do tejto stanice: Brno hlavní nadraží. Stanice, z ktorej mám tak trochu zmiešané pocity. Na jednej strane krásna staničná budova, poloha v centre, dominanta chrámu, na druhej strane koľajisko v žalostnom stave, ktoré absolútne nevyhovuje súčasným potrebám.

Avšak, akýkoľvek negatívny dojem zo stiesnených pomerov v koľajisku naprávajú výborné bufety po celej stanici. Chleba s vajcovou omeletou, rezne a ďalšie pochúťky sú tam proste k zožraniu – doslova a do písmena Na stanici sme stáli niečo málo cez 20 minút, ktoré vlaková čata využila na výmenu informačných tabúľ na vozňoch, ja som to využil na prevzatie očakávaného tovaru – leptov doplnkov na koľajisko z produkcie KŽM Brno a kamarát z krúžku na doplnenie zásob, ktoré sme si už stihli zjesť a vypiť počas nášho doterajšieho putovania.

Keďže v Brne nebol čas na fotenie, tak aspoň spomienka z predchádzajúceho výletu:
EX 173 Vindobona dňa 12.6.2011 © Ing. Michal Tvrdý

Brno – Hranice na Moravě: R 837 (16:02 – 17:44)

Vlak sa v Brne celkom slušne zaplnil a tak sme už kupé opäť zdieľali s inými cestujúcimi. Avšak, keďže sme cestovali „zďaleka“, miesta pri oknách boli naše. Medzitým sa začalo rýchlo stmievať a tak už skoro za tmy sme vyrazili smer Přerov – Hranice na Moravě – Bohumín. Cestou sme okrem plánovaných zastávok absolvovali ešte dve križovania s protiidúcimi rýchlikmi (keďže trať do Přerova je jednokoľajná – okrem krátkeho úseku po Křenovice) ale inak sme išli bez problémov. Priblížil sa Přerov, ale vďaka tme sme toho viac videli až na stanici. Stanica je v celkom slušne rozpracovanom stave – prebieha rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia.

A ja som si pri relatívne krátkom zastavení zaspomínal na – dalo by sa povedať zašlú – slávu tejto stanice z čias socializmu. Vtedy tu, okrem pár výnimiek, zastavovala prakticky celá doprava na trati Košice – Ostrava/Valašské Meziříčí – Praha, prepriahali sa lokomotívy na 13-15 vozňových rýchlikoch a ja som sa vždy tešil, lebo v Přerove starú bobinku (rad 140, Ex E 499.0) pravidelne striedli pražské banány radu 150 (E 499.2). Dnes už je väčšina diaľkovej dopravy Ostrava - Praha vedená po Dluhonickej spojke a Přerov tak obchádza. Opustili sme Přerov a ja som zamával Pražskej trati, ktorá nás prudkým ľavým oblúkom opustila a stratila sa v tme. To už sme nabehli na IV. koridor a Rýchle eso (362) sa konečne mohlo ukázať aj na svojej maximálke ... Keďže sme nemali cestou žiadne problémy (čo v ten deň nebola žiadna samozrejmosť), o niekoľko minút sa priblížili Hranice na Moravě, naša posledná prestupná stanica.

Hranice na Moravě – Žilina: Ex 129 Hradčany (18:13 – 20:13)

V Hranicích na Moravě sme mali trošku času a tak som prvý krát vo svojom živote vstúpil na pôdu tohto mesta. Stanica už má – napriek koridoru – svoje najlepšie roky za sebou – intenzita – predovšetkým nákladnej dopravy – už dávno nie je to čo bývala a tak okrem pár odstavených vlakov zívala prázdnotou. Napriek tomu večerná atmosféra nás zlákala a urobili sme ešte pár záberov – viac sa skutočne nedalo, lebo prudký ľadový vietor zmenil za pár minút naše prsty na ľadové cencúle. Zbehli sme sa ešte na pár minút zahriať do menšej staničnej budovy a už sa blížil náš posledný vlak, ktorý nás mal dopraviť do cieľa našej cesty – Ex 129 Hradčany. Celkom som sa tešil, nakoľko v radení vlaku bola uvedená lokomotíva radu 380. Avšak, nakoniec nás privítal dvojkový banán (Rad 150.2). Na druhej strane – trať do Žiliny je aj tak relatívne pomalá, takže 380-tka by nemala kde ukázať, čo je v nej ukryté.

Oddychujúce pantografy radu 460 v stanici Hranice na Moravě © Ing. Michal Tvrdý

Nasledovala stanica Valašské Meziříčí, kde sa hlavná trať do Púchova križuje s neelektrifikovanou hlavnou traťou Ostrava – Hulín – Kojetín, potom Vsetín, kde sme stretli súpravy Rýchlika ČD s „novými“ vozňami Ex OBB Bmz (zatiaľ len preznačené, bez obnovy alebo nového laku), následne Horní Lideč (za drahé peniaze prerobená stanica po rozdelení republiky dnes už viac menej zíva prázdnotou) a potom už Slovensko. Frekvencia cestujúcich bola na tomto úseku už minimálna – aj s ohľadom na trasu cesty, deň ale aj časovú polohu vlaku. Po prekročení štátnej hranice nám prestala SONE+ platiť a tak sme si pripravili vnútroštátne lístky ZSSK od štátnej hranice po Žilinu.

Neviem, ako sme zaspali v kupé, ale asi sme nevyzerali moc prívetivo, lebo kontrola cestovných lístkov sa zúžila na otvorenie kupé, sprievodca na nás chvíľku pozeral a potom bez slova odišiel ... a možno nás len nechcel budiť (aj jeho návštevu som zaregistroval len na jedno rozospaté oko). Nasledoval Púchov, ktorého osud je rovnaký ako Hraníc na Moravě (stanica plná vlakov je už len história, rovnako ako do roku 1988 bežné preprahy smerom na/z Bratislavy), prebehli sme okolo Nosickej priehrady, preleteli cez Považskú Bystricu a nezadržateľne sme sa blížili k Žiline. Do Žiliny sme sa dohrnuli s niekoľko minútovým náskokom a tak sme si pár sekúnd ešte počkali na dvojicu „žluťáskov“ na vchodovom (40 km/h s výstrahou) aby sme vzápätí opustili pohodlné a príjemne vykúrené kupé a tým ukončili náš celodenný okružný výlet.

Záverom

Tento výlet musím zhodnotiť, napriek únave z prebdenej noci, veľmi pozitívne. Vybavili sme čo sme potrebovali a okrem toho videli kus ešte neprebádanej trate z Kolína do Brna cez Havlíčkuv Brod (a opäť som si mohol fixkou zvýrazniť ďalšiu trať na mape). No, a v neposlednom rade, krásne koľajisko v Žďáre nad Sázavou. A to všetko v prepočte za cca 12 € cestovného na osobu (vrátane lískov ZSSK po hranice s ČR). A zostáva mi len dúfať, že aj ZSSK snáď príde s podobným nápadom ako je SO-NE+ a cez víkendy sa vlaky opäť zaplnia ľuďmi cestujúcimi za turistikou ... A koľajisko – odporúčam navštíviť každému modelárovi, lebo je neskutočne krásne (aj keď ešte nie dokončené) aj z modelárskeho hľadiska – žiadny vlakodrom, ale kus poctivej práce šikovných modelárov so zmyslom pre detail.

Titulná snímka: Ako dve sestry – a predsa konštrukčne úplne iné lokomotívy... © Ing. Michal Tvrdý