Našlo sa v archíve...

Napriek tomu vzniklo zopár fotiek, ktoré snáď nikoho neurazia a niekoho možno potešia.

Dnešnej mládeži môžu 90. roky pripadať ako stredovek. Internet a mobily boli z ríše sci-fi, telefonovanie relatívne drahé a tak bežným komunikačným prostriedkom boli stále klasické dopisy. Dohodnúť sa s človekom z druhého konca republiky na spoločnej ceste bola otázka niekoľkých týždňov. Určité napätie, kedy sa bolo možné spoľahnúť iba na knižnú podobu cestovného poriadku, bez možnosti overiť polohu prípojného vlaku, dopredu sa informovať, kde je výluka, kedy sme nemali kde zistiť obehy a turnusy a boli plní očakávaní a prekvapení, čím asi pôjdeme, však malo svoje čaro...

498 104 + 475 1142 v Žiline, 1.6.1996 © Peter Bado

Všetko začalo 1. 8. 1994 vlakom Os 2520 vedeným jednotkou rady 560 z Bratislavy hl. st. o 5:55. Vybavení batohmi naplnenými jedlom, spacákmi a všeličím možným, potrebným na prespatie nevedno kde, sme sa vydali cez Bzenec, Hrušovany, Medzilaborce, Starú Ľubovňu, Čierný Balog, Katarínsku Hutu, Zbehy, ... na púť, ktorá skončila o desať dní neskôr. Podobné prázdninové výlety sme absolvovali každoročne, posledný v lete 2001. A keď sa k tomu pridali ďalšie „akcie“, výsledok sa dostavil. Detský sen sa naplnil na cca 97%.

Súprava 811 002 + 011 + 820 116 a vľavo v „novom“ nátere 820 117, Tisovec, 27.6.1997
© Peter Bado

Za tých osem rokov bolo možné okrem tratí a vozidiel na nich sledovať i ďalšiu, nemenej dôležitú stránku železnice – tarifnú politiku. ČSD boli rozdelené relatívne krátku dobu, ale rozdiel v prístupe k zákazníkom ČD a ŽSR sa každým rokom zväčšoval. Sprvoti sme si kupovali normálne lístky, vymoženosťou sa stala až kilometrická banka. Kombinácie, ktoré sme niekedy vymysleli, aby sme maximálne využili odpis 400 resp. 500 km boli krkolomné. A pokiaľ v Česku sa nám dostalo zhovievavých úsmevov, tak na Slovensku sme sa dočkali zamračených pohľadov, ba dokonca trasu Žilina – Trenčín predmestie, cez Galantu a Košice, nám jedna sprievodkyňa nechcela uznať a označila to za sabotáž...

Nedatovaná fotka „asynchronu“ v Přerove © Peter Bado

Našťastie ČD rýchlo pochopili kadiaľ vedie cesta a zaviedli sieťové a mládežnícke zľavy. Potom už nebolo čo riešiť a naše cesty smerovali prakticky výlučne na pravý breh rieky Moravy. Bohužiaľ, ZSSK stále spí ako šípková Ruženka a tak stále platí kamarátova odpoveď spred niekoľkých rokov na otázku, čo mi odporúča na cestovanie po Slovensku – auto. A teda znovu oživený detský sen, prejsť všetky trate na Slovensku ostáva naďalej iba snom. K tomu je tých tratí čoraz menej a aj tam, kde vlaky ešte jazdia sa už často zmysluplne dostať nemožno. Keby to pred 15 rokmi človek vedel, fotil by viac...

Úvodná snímka: Rušeň 90E 002 s asynchrónnymi motormi na výstave Žel-rail vo Vrútkach, 8.10.1996 © Peter Bado