Brunelovo Anglicko

Do Británie sme sa vybrali v novembri, čo možno neznie ako najideálnejší čas, ak si však uvedomíme štandardnú neprítomnosť dobrého počasia často po celý rok, je to jedno. A opäť nepredpisovo letecky. Dostať sa z Bratislavy do Weymouth tak nejako do poobedia inak ani nejde. Vybavení BritRail Pass-mi pre juhozápadné Anglicko sme nasadli na London Heathrow do vlaku Heathrow Express, ktorý je inak o dosť drahší ako už aj tak nijako sociálne orientované metro a nechali sa odviezť 160 km/h na London Paddington.

London Paddington, nástupište Heathrow Express © Tomáš Votava

Jazdí sa v príjemných súpravách Class 332 (von Siemens) ticho, rýchlo, mäkko a v interiéri normálnych rozmerov. To vyzdvihujem pre porovnanie s London Underground, kde dvojmetrové postavičky miestami postrádajú priestor. Ale pretože sa to má a tiež sme sa potrebovali dostať na stanicu Waterloo, vošli sme aj do metra. Pokiaľ nemáte Oyster Card, tak osem staníc medzi Paddington a Waterloo vás vyjde 4,5£. Vozidlá majú svoj typický guľatý vzhľad, ako svojim spôsobom všetky britské vozidlá, musiac sa vojsť do prechodových prierezov ešte od kráľovnej Viktórie.

London Underground je také útulné metro © Tomáš Votava

Preto taktiež príliš nevidno troleje, ktoré objektívne väčšinou niet kam napchať, metro používa stredovú a bočnú napájaciu koľajnicu, vlaky len bočnú. Bezpečnosť vlakov je riešená oplotením a sľúbenou "Penalty 1000£" za prechod trate, čo asi postačuje. Trasu London Waterloo- Weymouth absolvujeme súpravou Class 444 (inak Siemens Desiro) spoločnosti South West Trains cez Southampton. V slnečnom počasí vyzerá britský vidiek veľmi pekne, na svoje si príde hlavne milovník neomietanej architektúry, živých plotov, sviežozelených lúk, voliteľne s/bez ovečiek a ľavostrannej premávky.

Jednotka 444 prechádza okolo Wool © Tomáš Votava

Vo Weymouth, jednom z britských letovísk, bývame v Prince Regent Hotel na nábrežnej promenáde. Jedná sa o bývalý železničný hotel, aj keď nie je najbližšie ku stanici a ako pravidelný hosť sa uvádzal Sir Daniel Gooch, riaditeľ GWR. Hotel seba nehyzdí žiadnou planou modernizáciou a v kúpeľni je umývadlo s teplým a studeným samostatným kohútikom, aby sa voda pri umývaní rúk zbytočne nemiešala. Raňajky sú, ako imperiálne zákony kážu: Standard English Breakfast, teda vajíčka, fazuľa, pečená slanina, pečené párky, tousty. Plus dajaké jogurty, müsli, ovocie pre mäkších hostí nezvládajúcich S.E.B. Po raňajkách, použijúc opäť South West Trains vyrážame do Wool.

Wool © Tomáš Votava

Než sa zorientujeme, kde má stanička východ (má vždy len jeden a žiadne skratky- Penalty je stále 1000£), ujde nám spred budovy linkový minibus do Bovington, čo na mieste rieši čakajúci taxík. Voliteľne 5km pešo. Tu sa nachádza neželezničná časť výletu, ale pravdepodobne by ste sa tiež dali ukecať, je tu veľmi pekné Tank Museum. V tejto problematike nie som priveľmi doma, ale odhadujem, že zbierka je viacmenej kompletná, chýba asi len M1 Abrams. Zato je nastúpených asi päť úvodných modelov z r. 1915, keď sa tomu ešte ani poriadne nehovorilo tank.

Tank Museum Bovington © Tomáš Votava

A približne 100 - 150 ďalších vozidiel, fotografovanie máte v tejto konkrétnej inštitúcii bez obmedzenia. Vraciame sa do Weymouth opäť cez Wool. Mimochodom, na tejto malej zastávke je podľa dobrej britskej tradície osem kamier, čo je štandardná hustota pre verejné priestory. Z Weymouth si berieme kufre a presúvame sa do Bristolu. Za svetla je naša dieselhydraulická jednotka 152 mierne obsadená a zastavuje všade. Na tejto trati je množstvo staníc a zastávok v opatere rôznych spolkov, ktoré ich udržujú, stanice sú z polovice 19. storočia a škaredá ani jedna. Približne v Bath sa dvojdielna súprava zrentabilizuje a po Bristol je už narvaná ako metro.

Bristol Temple Meads © Tomáš Votava

Stanica Bristol Temple Meads z r.1841 bola pôvodne koncová pre vlaky od Londýna, navrhol ju I.K.Brunel. Neskôr boli nástupištia predĺžené a z pravej strany pristavaná oblúková prejazdná hala aj pre smer Exeter. Dnes je pôvodná hlavová časť stanice bez koľajiska. Brunelova časť je kongresové centrum, pristavané predĺženie je z časti kryté parkovisko, časť bola asanovaná a na jej mieste stojí, a povedzme že architektonicky nie práve citlivo - Bristol Signal Box. Riadi sa odtiaľto doprava v oblasti Bristol, odhadom 40km dookola a prevádzkuje ju správca infraštruktúry, momentálne opäť štátny Network Rail.

Bristol Signal Box © Tomáš Votava

Dokonca sme sa tam o deň neskôr pozreli na pozvanie môjho človeka z internetu, s ktorým sme sa nikdy nevideli, ale správne pochopil, že toto je tá správna exkurzia. Asi ten facebook ozaj na niečo je. Ďalší deň vyrážame do Swindonu, všeobecne známeho svojím najkreténskejším kruhovým 1+5 objazdom na svete, kde sídli múzeum GWR zvané Steam, umiestnené približne kilometer od stanice smerom na Bristol. Predstavuje zlomok plochy, ktorú pôvodne zaberali miestne dielne a expozícia je príjemne zvládnutá.

Steam, Swindon © Tomáš Votava

Okrem samotných vozidiel a artefaktov možno vidieť aj nahrané scénky zo železničného života pomocou voskových figurín, často k nim ide patričný rozhovor, zvuk. Sekretárka píše, dieťa máva vlaku, zraneného robotníka vezú, rodina cestuje do Penzance, šéf kádruje zamestnanca. Nájde sa pre deti simulátor parnej lokomotívy (s realistickými nárazmi!) aj simulátor stavadla. Taktiež replika širokorozchodnej lokomotívy "North Star" s niektorými pôvodnými dielcami a jedna časť podtlakového potrubia brunelovej atmosférickej železnice.

Dielec Brunelovho podtlakového potrubia © Tomáš Votava

Tento systém sa reálne používal na princípe vytvárania vákua v potrubí pred vlakom a zvládal stúpania lepšie, než vtedajšie lokomotívy. Problém bolo kožené tesnenie na vrchu potrubia, ktoré obľubovali potkany a následne netesnilo. V múzeu Steam môžete fotiť všetko, okrem prísneho zákazu detí. Jazdu sem absolvujeme jednotkou s lokomotívami Class 43 spoločnosti First Great Western, ktorá svojím názvom nenápadne pripomína svojho dávneho predchodcu GWR. Trieda 43 sa vyrábala 1975-1982, jazdí v bežnej premávke do 201 km/h a z dajakého hlbšieho dôvodu nie je vybavená vnútornými kľučkami na dverách.

Bristol Temple Meads, 2 x Class 43 od Londýna © Tomáš Votava

V stanici stačí stiahnuť okienko na dverách a otvoriť si zvonku, praktické. Zároveň to však predstavuje zrejme poslednú možnosť otvárať si okno v naozaj slušnej rýchlosti, v rámci EU. Aspoň netuším, ktorý iný typ rýchlostného vlaku toto umožňuje. Neodpustil som si skúšať vykláňať sa pri 180 km/h a účes to tvaruje vskutku kvalitne, vzhľadom na miestny užší profil som to však nijako nepreháňal. Už len možnosť nefotiť cez sklo sa hodí. Po návrate do Bristolu sme sa zviezli po miestnom umelom (t.zv. plávajúcom) prístave k múzeu lode Great Britain, ktorú postavil, ako i spomínaný prístav, vyššie spomínaný I.K.Brunel. Múzeum je tradične pekné a vzdáva hold lodi, označenej ako „Concorde svojej doby“, prvej zaoceánskej oceľovej do New Yorku jazdiacej za bezprecedentných 14 dní! Loď možno vidieť zo všetkých strán, je umiestnená v prístupnom suchom doku pod sklenenovodnou hladinou, veľmi realistickou.

Great Britain, pohľad „spod vody“ na loď I.K.Brunela © Tomáš Votava

Má viacmenej kompletný interiér aj strojovňu parného štvorvalca do A. Je to prvá loď na svete zachytená na fotografii (Henry Fox Talbot 1844). Cestou späť neďaleko múzea Mshed sme stretli drobnú expozíciu prístavnej železnice, opäť pozostatok rozsiahlejšieho systému. Takpovediac na ulici možno vidieť lokomotívu Henbury, Portbury, železničné vozne, parný žeriav, elektrické žeriavy, najstarší funkčný parný remorkér sveta Mayflower, prístavné člny.

Lokomotíva Henbury, Harbour Railvay Bristol © Tomáš Votava

Šli sme tade mimo vhodný čas, čiže inzerované ukážky činnosti všetkej prístavnej techniky sme nevideli, ale je to možné. Nasledovný posledný deň ráno vyrážame taxíkom do štvrti Clifton vidieť miestnu pamätihodnosť Clifton Suspension Bridge z r.1864, čo je síce odjakživa cestný most ponad Avon, ale navrhnutý I.K.Brunelom a fotogenický dostatočne. Autá tu platia 0,5£ mýto, my sa kocháme bez mýta. Okrem kamenných veží je konštrukcia z brunelovej obľúbenej ocele a vek sa na nej nepozná.

Clifton Suspension Bridge I.K.Brunela z roku 1864 © Tomáš Votava

Neďaleko odtiaľ je pri hoteli Avon Gorge trochu vidno hornú stanicu v skale vedenej Clifton Rock Railvay, zrušenej r.1934, naposledy používanej počas vojny ako dobre chránené sídlo rádia BBC. Aj sem sa dá dostať po dohode na prechádzku skalou dolu tunelom. Tú však my absolvujeme po primrznutom chodníku parkom dolu k rieke Avon a vraciame sa popri dolnej stanici späť do mesta. Tým sa dostávame ku plavebnej komore oddeľujúcej rieku od vnútorného prístavu, čo je nevyhnutné kvôli rozdielu prílivu/odlivu neďalekého mora, tu bežných 8 m. Pri komore z brunelových čias je vidno jeho otáčací most, dávnejšie mimo službu. Dá sa na ňom vidieť zblízka jeho obľuba v nitovaných konštrukciách.

Otáčací most I.K.Brunela © Tomáš Votava

Kvalitne schodení sa presúvame späť ku hotelu pri stanici, cestou kontrolujúc zastávky MHD v snahe trochu si to zjednodušiť. Človek je v tom oveľa úspešnejší, keď si čo najskôr uvedomí, že správna zastávka je tá na druhej strane cesty. Nakoniec sa nám to podarí a môžeme, tentoraz už s kuframi, vyraziť z hotela na vlak. Opäť jednotkou Class 43 First Great Western cestujeme traťou smer London do Didcot Parkway. Tu, našťastie hneď za posledným nástupišťom, je Didcot Railway Centre, ktoré spravuje Great Western Society. Je to expozícia umiestnená v bývalom areále depa v štýle Rendez a flotila lokomotív rozhodne poteší.

6023 „King Edward II“, 5322 a 6697 © Tomáš Votava

K videniu sú taktiež historické vozne, osobné vozne, malá stanica s bránami na priecestí a mnoho rôznych detailov a artefaktov. Osobne ma najviac zaujímala replika brunelovej širokorozchodnej trate, ktorá sa používala na celej sieti GWR. V neskoršej dobe ako obojrozchodná s normálnym rozchodom až do r. 1892, kedy bol široký rozchod zrušený. Robievajú sa aj krátke širokorozchodné jazdy, k dispozíci je replika lokomotívy "Fire Fly" a niekoľko vozňov. Na fotografii možno vidieť figuranta umiestneného do rozchodu 2140 mm a s dostatočnou rezervou, pričom figurant je postavy nenízkej.

Figurant demonštruje výhody širokého rozchodu © Tomáš Votava

Taktiež obojrozchodná výhybka, v ktorej navyše normálny rozchod mení stranu, je povšimnutiahodné dielo. Samotné riešenie trate s nízkymi koľajnicami upevňovanými na pozdĺžne trámy už dnes pôsobí mierne ľahko, v polovici 19. storočia zrejme vyhovovalo. Neďaleko je vystavený aj malý kus brunelovej atmosférickej trate. Celý areál je okrem dielenských a údržbových priestorov voľne k prechádzaniu v anglickej parkovej úprave a za návštevu určite stojí. Jeho umiestnennie hneď za stanicou poteší, ak vás zdobia poltonové kufre.

Nočné fotografovanie v tento deň sme nevyužili, teda neviem popísať jeho miestnu organizáciu. Cestou späť do Londýna nám ešte „obstarožná“ jednotka Class 43 na štvorkoľajke smer Reading predvedie svojich cestovných 201km/h objektívne nameraných, v London Paddington pre zachovanie tradície zjeme fish and chips a Heathrow Express nás posunie do opatery British Airways. Pri výstupe si naposledy vypočujeme vetu "Mind the Gap" (Pozor na medzeru medzi vlakom a nástupišťom), ktorá sa mi po 437 vypočutiach bude ešte dlho snívať. Záverom len podotknem, že štyri dni v novembri vôbec nemusí v Británii stále liať, ako to prebehlo v domovine, majú tu aj polojasno/slnečno.

Úvodná snímka: 6023 “King Edward II”, 5322 a 6697, Didcot © Tomáš Votava