Tirana s lanovkou ale bez železnice

6.10.2017 8:00 Marek L. Guspan

Presvedčiť rodinu dovolenkujúcu pri mori, aby si na jeden deň urobila niekam výlet, nie je v mojom prípade jednoduché. Proti moru, vlnkám, slniečku a teplotám šplhajúcim sa každý deň k 39 stupňom Celzia sa ťažko hľadajú argumenty, prečo opustiť pláž. Nakoniec sa mi to podarilo, a tak sme jedno dopoludnie našej dovolenky v Albánsku venovali návšteve Tirany.

Z Durrësu je to do hlavného mesta Albánska asi 30 km, respektíve z Golemu, nášho letoviska, asi o 10 viac. To sme zvládli za trištvrte hodinku. Avšak premávka v Tirane a v celom Albánsku je len pre silné povahy, ako som už spomínal pred piatimi rokmi vo svojom článku. Naša cesta smerovala k lanovke na Dajti. Jej nástupná stanica je na opačnom konci mesta ako vjazd do Tirany od Durrësu, takže je potrebná ešte ďalšia minimálne polhodinka, kým sa preštrikujete cez centrum mesta. Počas cesty môžete hľadať napríklad železničnú stanicu. Dajti, respektíve Národný park Dajti, je kopec a jeho priľahlé územie priamo nad hlavným mestom Albánska. Rozkladá sa v nadmorskej výške nad 1 000 m nad morom. Ak je dobré počasie je vraj z neho vidieť aj more v okolí Durrësu. Lanovku, ktorá nesie meno Dajti Express, vybudovali v roku 2005 Rakúšania. Je to jediná lanovka v Albánsku a najdlhšia na Balkáne. Krátky popis nájdete aj na jej internetových stránkach, ale základné údaje si môžeme povedať, aby boli informovaní aj tí, čo nebudú pozerať fotografie.

Budova lanovky na Dajti, 10.8.2017, Tirana © Marek L.Guspan

Lanovka bola otvorená 25. júla 2005, meria 4 354 metrov, jazda ňou trvá 15 minút, čo by malo dávať rýchlosť 4,5 m/s. Cena za zvezenie je celkom prijateľná – 6 € pre dospelého a 4 € za dieťa. Škoda nevyužiť, u nás sa tak lacno nezveziete. Lístky si ale odfoťte, pretože pri nástupe na lanovku vám ich odoberú. Škoda, pretože boli graficky celkom vydarené a boli by pekným suvenírom. Ak si kúpite aj kombinovaný lístok do neďalekého protiatómového bunkra niekdajšieho vodcu Albánska Envera Hoxhu, ušetríte. My sme bunkrom pohrdli (v menšine proti zvyšku rodiny nezmôžem nič). Dievčina v pokladni lanovky vedela obstojne po anglicky, takže som sa pri kúpe lístkov dozvedel, že budeme musieť čakať, pretože lanovka momentálne nejazdí. Ako dôvod uviedla „no electricity“. Generátor za budovou ale bežal, z neho sa ale asi lanovka napájať nedá. Slúži zrejme iba pre napájanie dolnej stanice. Takže sme si polhodinku posedeli na terase pred pokladňou. Za ten čas sa nazbieralo dosť ľudí z rôznych kútov Európy, ktorý sa chceli vyviezť na Dajti (súdim podľa registračných značiek áut na parkovisku, ktoré je mimochodom zadarmo).

Nástupný priestor, 10.8.2017, Tirana © Marek L.Guspan

Z lanovky sa otvárajú pekné výhľady na Tiranu a jej okolie. Lanovka vedie nielen hore, ale kúsok aj dole, ponad vodnú nádrž a posledný úsek stúpa okolo takmer kolmej skalnej steny, na hrane ktorej je horná stanica. Výhľady sú nádherné rovnako z hornej stanice, kde je prístup aj pod samotnú lanovú dráhu, takže kochajúc sa pohľadom na mesto, zrazu sa pred vami vynorí kabínka tak blízko, že máte pocit, že sa jej môžete dotknúť. V areáli lanovky sa nachádza hotel s otáčavým barom (jedna otočka za 45 minút), dve reštaurácie a parčík s detským ihriskom. Ak vyjdete z areálu, zaútočia na vás agenti hotelov, ktoré sa nachádzajú v širšom okolí lanovky a lákajú vás na ich návštevu. Nie sú však veľmi dotieraví, takže sa im dá ľahko ubrániť. My sme sa nedali zlákať ani jazdou na koni, či štvorkolkách, radšej sme sa vrátili do kaviarne hotela, kde sme si dali kávu za bratislavské ceny.

Horná stanica lanovky a Dajti Tower Hotel, 10.8.2017, Tirana © Marek L.Guspan

Viac tam nie je čo obdivovať. Samozrejme, že národný park ponúka rôzne možnosti turistického, či cykloturistického vyžitia, ale kvôli tomu sme tam neboli. Nasledoval teda návrat o 900 m nižšie. Počas cesty dole sme si všimli aj obydlia podobné tým slovenským v Brhlovciach. Hneď po našom vystúpení z kabínky opäť vypadla elektrina a lanovka sa zastavila. My sme však už nezisťovali, čo sa dialo ďalej s ostatnými pasažiermi „na lane“. Po návrate do rozpáleného centra mesta sme zaparkovali (nie, zadarmo to už nebolo) v blízkosti bývalej železničnej stanice. Ako som už spomenul minule, správ o albánskej železnici na internete bolo iba poskromne, aktuálne informácie o novej hlavnej stanici v Tirane, na ktorú prebehla v roku 2010 architektonická súťaž, tiež neboli k dohľadaniu. V meste sme dlho nevydržali, príšerná horúčava to nedovolila a more lákalo.

Vizualizácia železničnej stanice Tirana; zdroj: www.laguardalow.com

Ale aj krátky čas mi stačil na to, aby som zistil, že tiranská železničná stanica je minulosťou a budúcnosť už nijaká nebude. Na jej mieste je už vybudovaný široký bulvár a podzemné garáže. Smerovky po meste avšak ešte stále ukazujú smer, ktorým sa kedysi dalo ku nej dostať. Kým moje deti obdivovali ceny mobilných telefónov a manželka sa snažila kúpiť nejakú vodu, ja som si stihol vyfotiť aspoň miesta, na ktorých som si pamätal železničnú stanicu spred piatich rokov. Neviem, či sa vám podarí v tom zorientovať, ale skúsiť to môžete. Po bulvári by mala jazdiť aj električka, ale zatiaľ to nevyzerá, že by ju tam chceli stavať. Viac sme prehliadke mesta nevenovali. Horúčava a vidina morskej vody nedávali šancu žiadnym pamiatkam. Ak vás to ale zaujíma, môžete si prečítať napríklad zaujímavý blog alebo sa tam vydať osobne. Ja si myslím, že neoľutujete.

Pohľad na Tiranu, 10.8.2017 © Marek L.Guspan