Železničná trať Devínske Jazero - Stupava

Ba, čosi im predsa len ostalo, koľaje na tejto trati a stanica. Myšlienka prejsť túto trať (pešo, veď nepremávajú už ani nákladné vlaky), ktorá svojou dĺžkou 6,5 km nijako neoslňuje a patri medzi najkratšie trate na Slovensku, skrsla vo mne vo chvíli, keď som sa prvýkrát dozvedel o jej existencii. Kedy to bolo, to si nepamätám. To ani nie je podstatné. Odvtedy som si plánoval skoro každý mesiac, že svoju myšlienku uskutočním, ale vždy zasiahla „vyššia moc“. Až jedno krásne júnové popoludnie (ak chcete presne, tak 18.6.2005) som sa rozhodol. Teraz! Ešte rýchly pohľad do cestovného, kedyže to ide, otázka (úplne zbytočná) na syna Tomáša, či ide so mnou (bolo to jasné hneď, že je za), zbalenie najnutnejších vecí a behom na zastávku trolejbusu č. 201. Samozrejme, vďaka Murphyho zákonom nám trolejbus ušiel pred nosom. Snáď to stihneme ďalším spojom. Stihli sme. Murphy na nás nemá.

Kúpili sme si lístky, dobehli sme k vlaku (Os 2014 Bratislava hl.st.-Malacky-Kúty) a ešte som stihol zvečniť krásnu „Princeznú“ 263.006, ktorá nás mala ťahať (aj ťahala). Nastúpili sme do vozňov radu Bdtmee, sadli sme si na nepohodlné sedadlá (Kto tie sedadlá vymyslel...?), vlak sa pohol a cez špinavé okno som stihol zazrieť „Gorilu“ 350.012 v čele EC 134 Vyšehrad pri treťom nástupišti. Pomaly sme prešli cez tunel a potom to už fičalo. Akurát v Devínskej Novej Vsi sme čakali trochu dlhšie. V Devínskom Jazere sme vystúpili, vlak odfrčal a my sme osameli. Nastalo ticho, len vetrík pofukoval a v spolupráci so slnkom nás vysúšal. Tak sme sa potúžili minerálkou (aspoň bude batoh ľahší). Smerové tabule na nástupištiach pripomínajú zašlú slávu ČSD - smer Břeclav. Tak trochu s nostalgiou hľadím na ne a jednu si ukladám na kartu svojho kompaktu. Cvak!

Naša spoznávacia exkurzia teda môže začať. Za výhybkou č. 6 začína trať stúpať. Najviditeľnejšie je to za priecestím, kde sa trať stáča pravým oblúkom smerom k Stupave a necháva pod sebou hlavnú trať č. 110. Všade okolo sú chaty a chatky so záhradami alebo záhradkami. Na priamom úseku vľavo upúta stožiar akéhosi vykrývača (pravdepodobne telekomunikačného). Tesne v susedstve vykrývača nás zaujme v jednom dvore žltá Renoltka 8 v rallye úprave. Prechádzame okolo predzvesti, ktorá je na hranici lesa. Už sa môžeme ukryť do tieňa. V diaľke pred nami vidno akési dve postavy (nie je to fatamorgána), ktoré si to tiež hasia po trati tým istým smerom ako my. Onedlho vychádzame z objatia stromov a vľavo sa nám naskytá pohľad na vzdialenú zem rakúsku a trať č. 110. Už sa pohýname ďalej, keď vtom začujeme nám známe zvuky. Je to jasné! EC 134 Vyšehrad sa valí pod nami. Cvak! A mám to.

Dostávame sa k druhému oblúku (takisto pravý), v ktorom sa nachádza druhé priecestie. Dve postavy nevidno. Trať je opäť medzi stromami a stúpa. V zajatí stromov, záhrad a chát prichádzame na začiatok priameho úseku. Slnko pripeká, ešteže situáciu zachraňuje vietor, ktorý nás ochladzuje. V mieste križovania chodníka s koľajou ktosi vybudoval priechod, aby nemusel veľmi dvíhať nohy alebo bicykel. Keďže sa jedná o chodník, dávame tomu názov „priechodník“ s dodatkom „pieskový“ (je vybudovaný z piesku). Pomaly sa blížime k miestu, odkiaľ začneme klesať aj s traťou. Dve postavy sú fuč. Možno už popíjajú kdesi v tieni. Vľavo aj vpravo sú samé agáty a nám sa kráča lepšie - klesáme.

Pri jednej chatke sa opaľuje akási samica hore bez. Je teda riadne naolejovaná. Leskne sa ako vyjazdené koľajnice a tak nás tým oslepuje, že ani nezbadáme v tieni chatky samca, ktorý ju stráži a striehne na každý podozrivý pohyb. Necvakol som ju, pretože nebolo vidno nárazníky. Ideme ďalej, trať klesá a objavujeme ďalšie a ďalšie priechodníky, väčšinou z dosák a rôznej konštrukcie. Pohľadom späť zisťujem, že samec vyliezol na trať a pozerá za nami. Rozmýšľam, či nechce, aby sme mu tú jeho samicu vyfotili. Nedáva nám žiadne znamenia, tak si ho prestávame všímať a kráčame ďalej.

Pri jednom pieskovom „priechodníku“ máme krátku pauzu. Dopĺňame do hrbov zásoby vody. Neďaleká tabuľka nám oznamuje, že sme prešli nekonečných 2300 metrov. Trochu na trati pózujeme a fotíme sa. Okolo samé agáty. Na pravej strane trochu zredla vegetácia, tak zvečňujem pohľad na Devínsku Kobylu (samozrejme s koľajou v popredí). Prechádzame okolo ruiny, ktorá bola predtým chatkou. Trať klesá. Je za nami aj tretí kilometer (oznámil nám to kamenný kilometrovník) a opäť budeme zatáčať. Pred nami sa objavil tretí oblúk, aj tento je pravý. Zrazu počujeme akýsi štekot. Obzeráme sa, ale žiadneho psa nevidíme. Nakoniec objavujeme akéhosi tvora, čo sa naparuje za jednou bránou a jasne rozoznávame, že ten štekot vychádza z neho. Ledva ho bolo vidno. A vraj pes. Po kratšom priamom úseku nasleduje ďalší oblúk, tentokrát ľavý. Netušíme, že jediný.

Hodnota 3.7 na kamennom hektometrovníku nám hlási, že máme v „nohách“ 3,7 km. Vľavo chaty, vpravo agáty a v diaľke vidno stupavský továrenský komín. Traťová vegetácia začína hustnúť. Tomášove výkriky a hundranie ma utvrdzuje, že nie som sám, komu sa rôzne stebielka, semienka rôznych tvarov a značiek zapichávajú nielen do ponožiek, ale veselo skáču do tenisiek. Cítime sa ako botanici, ktorý zbierajú kvetenu do svojich herbárov. Chvíľu to omína, ale neskôr sa to dá vydržať. Vpravo sa otvoril výhľad na Malé Karpaty. Vidíme Záhorskú Bystricu s nemenovanou televíziou a televíznu vežu na Kamzíku.

Blíži sa ďalší oblúk, teraz opäť pravý. Trať je v rovine. Pred oblúkom je tretie priecestie. Vľavo za priecestím stojí zopár nedostavaných chát, trať sa narovnáva a začína stúpať. Zalesnené územie s chatami a záhradami je definitívne za nami. Pozvoľna teda stúpame a vegetácia v teniskách nás začína tlačiť. Asi sme jej nazbierali viac ako máme priestoru na nohy. Prešli sme už 4600 metrov. Ešte fotím detail uchytenia koľajnice o podval a rozširujem botanickú zbierku fotiek o traťové rastliny. Ani sa nenazdáme a sme na prvom moste, ktorý sa týči nad diaľnicou D2. Vyhlasujem prestávku. Ja trochu fotím most, Tomáš sa uvelebil v tieni a loví dobroty z batoha. Medzitým vytriasam herbáre z tenisiek a snažím sa odstrániť chlpaté guličky zo šnúrok a z ponožiek. Vcelku sa mi darí. Chladím a suším sa vo vetre. Tomáš z batoha čosi vylovil a teraz sa napcháva. Snaží sa nabaľovať na seba svalovú hmotu, tak potrebuje dodržiavať nielen pitný, ale aj „jedný“ režim. O chvíľu aj on vykonáva procedúru s herbármi. Je nám fajn, len pod nami hučí diaľnica. Auto za autom, smrad za smradom... Keď už tu teda len tak posedávame, poviem vám niečo o tomto moste.

Pôvodná trať prechádzala severnejšie. Preložku trate a tým aj stavbu mosta si vyžiadala výstavba diaľnice D2 Malacky - Bratislava. Most sa nachádza v km 4,972. Most podopierajú (okrem krajných podpier) dve podpery kruhového prierezu, medzi ktorými je vozovka diaľnice. Takto je most rozdelený na tri polia s jednotlivými rozpätiami 14,45 + 28,90 + 14,45 m, spolu to je 57,8 m. Nosnú sústavu tvorí hlavný nosník, ktorý je spojitý z oceľovej skrine obdĺžnikového prierezu so šírkou 1,52 m a výškou 1,3 m. Na hlavnom nosníku je položená monolitická betónová doska hrubá 205 mm, na ktorej sú koľajnice priamo pripojené k priebežným zabetónovaným pásniciam. Most je jednokoľajný a navrhnutý na zaťaženie vlakom B podľa ČSN 73 6203 - Zaťaženie mostov a celková hmotnosť je 103,6 t. Viac vám nepoviem, prestávka skončila.

Skôr ako sme sa pohli ďalej, pred objektívom zapózoval Tomáš. Ešte zopár detailov a kúsok za mostom už vieme, že do konca trate chýba 1400 metrov. Trať klesá, my klesáme, ale nálada stúpa. Cieľ sa blíži. Do Stupavy už aj kameňom dohodíme. Trať sa dostáva medzi domy pravým oblúkom a tesne pred domami nás cez priecestie križuje strieborná Felícia. Vodič sa ani neunúva presvedčiť sa, či sa neblíži nejaký vlak. Asi nepočíta s VLAKY.NET. Ešteže nemáme veľkú rýchlosť. Za priecestím cez koľaj prebehla mačka (možno kocúr). Našťastie nie čiernej farby.

Nasleduje priama trasa a z diaľky vidíme tabuľku s číselnou hodnotou 5.6 a výhybku L1. Cez túto je možné dostať sa na vlečku, ktorá je rovnobežná s traťou. Vlečka vedie popri menšej nakladacej rampe a končí pri celkom veľkej (veľká dĺžkou aj plochou). Za výhybkou L1 je ďalšia označená L2, cez ktorú vlečka pokračuje na odvratnú koľaj. Tá končí tesne za výhybkou L1 (v smere na Devínske Jazero). Všetko je zarastené vegetáciou. Za výhybkou L2 existovala ešte jedna výhybka (pravdepodobne označená L3), čo potvrdzuje aj koľaj s betónovými pražcami (ostatné sú drevené). Tu začínala vlečka do bývalej cementárne. Teleso vlečky je dobre viditeľné, ale je miestami zarastené stromami a kríkmi tak husto, že sa cez tú húštinu nedá prejsť. Domáci tu majú ohnisko. Nachádzam aj zopár podvalov. Teleso končí na Dlhej ulici a myslene smeruje priamo do brány firmy Proxima 76. Tesne za oplotením nádvoria firmy objavujem pohodené ďalšie dva drevené podvaly. Hľadím do areálu bývalej cementárne (dnes nesie názov Cevaservis), kde táto vlečka končila. Vetvila sa na viac koľají, ale ako, to teraz neviem. Všetky koľaje sú znesené. Vraciame sa späť k trati.

Míňame koniec vlečky, súbežnej s traťou, a trať pokračuje miernym pravým oblúkom. Sprava na nás hľadí lichobežníková tabuľka (biela s čiernym lemovaním), ktorá nahrádza vchodové návestidlo dopravne na tratiach so zjednodušeným riadením vlakovej dopravy. V oblúku pretína trať posledné priecestie a celkom blizúčko trať preskočí v km 6,1 potok Mláka železobetónovým mostom. O tomto moste neviem prakticky nič. Svetlú šírku pre vodný tok odhadujem na 4 až 5 metrov. Tesne za mostom začína vchodové zhlavie stanice. Hneď vpravo sa nachádzajú Zberné suroviny. Železný šrot nakladajú, ale na autá.

Trať sa rozvetvuje na päť koľají. Za výhybkou 1 odbočíme cez výhybku 3 a 4 na koľaj 5, na ktorej sa nachádzajú zbytky výhybky R2. Cez túto výhybku bola napojená dnes už neexistujúca krátka vlečka (z akej firmy, to mi nie je známe). Budova, ktorá tu dnes stojí, je možno pôvodná (usudzujem podľa stavebného slohu). Pozostatky vlečky nachádzame pod betónovým oplotením. Koľaj 5 je slepá a je ukončená pripevneným podvalom na koľajniciach. Pôvodne bola dlhšia. Z koľaje 5 cúvame, prehodíme výhybku 4 do odbočky a dostávame sa na koľaj 3, ktorá sa pred staničnou budovou napája výhybkou 5 na koľaj 1. Táto je takisto slepá a za výhybkou 6 je tiež ukončená pripevneným podvalom na koľajniciach. Úsek od výhybky 6 po koniec je pomerne krátky (predtým bol dlhší). Prehodíme výhybku 6 do odbočky a dostávame sa na koľaj 2 prechádzame okolo staničnej budovy. Tá má zadebnené okná aj dvere. Fasáda je vylepšená „výtvormi“ sprejerov-frajerov. Ďalej ideme okolo neexistujúcej budovy skladu s torzom nakladacej rampy. Za ňou sa otvára priestor pre nakládku, vykládku a prekládku tovarov z vozňov do nákladných automobilov (a naopak). Z opačnej strany tento priestor ohraničuje koľaj 4. Trochu musíme pribrzdiť, pretože nabiehame na koľajovú váhu. Neodváži nás nikto, pretože váha je opustená a zamknutá. Výhybky 2 a 1 sú nastavené do odbočky, tak v kľude prichádzame na most cez potok Mláka. Po prestavení výhybky 2 vchádzame na koľaj 4. Tesne za výhybkou 2 si môžeme matne spomenúť na výhybku R1 (dnes po nej niet ani stopy), z ktorej odbočovala ďalšia vlečka. Ani len netuším, ktorá firma túto využívala, ale viem, že bola dlhšia ako vlečka na opačnej strane stanice. Po tejto spomienke pokračujeme ďalej po koľaji 4, ktorá je slepá a je ukončená šikmou nakladacou rampou (resp. zbytkami rampy). Týmto sme v krátkosti ukončili posun VLAKY.NET po stupavskej železničnej stanici.

Tak, a sme na konci. Ja sa chcem vrátiť, len Tomáš sa akosi okúňa. Prezrádza mi, že má ešte nejaké školské povinnosti. Neostáva nám teda nič iné, len sa premiestniť na autobusovú zastávku a cestovať busom. Vôbec mi to nie je po srsti. Prichádzame na hlavnú cestu v Stupave a ocitáme sa priamo na zastávke. Neklamným znakom, že čosi pôjde, je hlúčik ľudí, čo tu postáva. A už škrípu brzdy a my sa tlačíme do už natlačeného autobusu. Presne ako bratislavská MHD. Ach, zlaté vozne Bdtmee! Aj s tými nepodarenými sedadlami! V Záhorskej Bystrici zopár ľudí vystúpilo, čosi sa uvoľnilo, tak sme prišli na Nivy relatívne v pohode. S Tomášom sme sa zhodli, že vlakom sa nám predsa len cestuje lepšie. Ani neviem načo, ale fotím hornú časť výškovej budovy VÚB. Asi kvôli krásnej modrej oblohe. V ceste je ešte stále pozostatok vlečky z bývalej železničnej stanice Nivy. Možno aj o tom raz čosi napíšem.

Podelil som sa s vami o svoje dojmy a poznatky z trate Devínske Jazero - Stupava. Tých dojmov je neúrekom, len tých poznatkov mám žalostne málo. Žiaľ, nielen ja som sa nedopátral k údajom o tejto trati, či už historickým alebo súčasným. Čosi nájdete na internete: http://rail.sk/arp/slovakia/history/h306.htm. Odtiaľ som aj ja čerpal niektoré letopočty. Podľa toho trať Devínske Jazero - Stupava začali stavať v predminulom storočí, konkrétne v roku 1889. Spustenie prevádzky sa udialo 1.5.1891, iný zdroj uvádza 27.10.1891 (podľa tohoto dátumu prešlo vo štvrtok 27.10.2005 už 114 rokov od uvedenia trate do prevádzky). Po trati jazdili osobné aj nákladné vlaky. Posledný osobný vlak odviezol cestujúcich 27.5.1979 (jeden ústny zdroj vyslovil rok 1976). Osobnú dopravu zabezpečovali motorové vozne M 131.1. V roku 1988 bolo dokonca vymenené koľajové lôžko a koľajnice od odchodového návestidla Devínske Jazero po vchodové zhlavie žst.Stupava. Trať po politických zmenách postihol pokles prepravy. V roku 1991 sa prepravila len asi 1/3 celkového množstva tovaru proti roku 1989. Nákladná doprava fungovala do GVD 2003/2004, ale skôr to bolo dožívanie a nákladná doprava upadala. V GVD 2004/2005 sa ešte počíta s nákladnou dopravou, ale len podľa potreby. Od zrušenia osobnej dopravy premávali denne dva až tri páry nákladných vlakov. Vozili celkom pestrý náklad, od kameniva cez drevo, zeleninu až po panely. Vozbu nákladných vlakov zabezpečovali rušne radu 735, neskôr 742 (aj toto tvrdí jeden ústny zdroj). Toto je zatiaľ všetko, čo mi je o tejto trati známe.

Snažil som sa trať popísať ako som najlepšie vedel. Miestaznalí mi určite prepáčia nedostatky, ktoré v článku nájdu. Pre názornosť som nakreslil schému celej trate, zastávky Devínske Jazero a stanice v Stupave. Trať je krátka, ale okolie nie je jednotvárne a odporúčam každému prejsť sa po nej, či už z jednej alebo z druhej strany.

Pridám ešte jednu zaujímavosť, ak to tak možno nazvať. Keď som bol v októbri druhýkrát v Devínskom Jazere a pobehoval som tam s fotoaparátom, z hlavnej budovy vyšla starenka a pýtala sa, či som z novín alebo z televízie. Prezradila mi, že pred časom tam boli akýsi ľudia z nemenovaných bulvárnych novín a hľadali tu jazero. Ale jazero nenašli, pretože tam nijaké nie je. Okrem jej života som sa dozvedel čosi aj o Devínskom Jazere. Voľakedy tam vládol čulý ruch, keď vlaky premávali do Stupavy. Cez víkendy Devínske Jazero zapĺňali turisti, smerujúci do Malých Karpát cez Stupavu. Nuž a dnes? Ale, veď si tam zájdite a uvidíte. Časy sa menia.

Na záver (konečne) chcem poďakovať Mirovi Kožuchovi za recenziu a doplnenie faktografických údajov o trati, Piovi a jednému ústnemu zdroju za všetky informácie a podklady, ktoré mi poskytli. Takže, ĎAKUJEM!