Po stopách trate Trstená - Suchá Hora

Po vynútenom odchode Poliakov v prvej polovici januára 1919 pripadla Suchá Hora znova ČSR.  Rozhodnutím veľmocí  zo dňa 28.7.1920 územie obcí Suchá Hora a Hladovka pripadlo Poľsku. Stanica Suchá Hora s 5 km trate sa ocitla v Poľsku, hranicou sa stala rieka Jelešňa. Už 25.5.1921 bol schválený návrh delimitačnej komisie na výmenu území na Orave, avšak hraničný protokol bol podpísaný až 6.5.1924. Od dňa 3.6.1924 sa Suchá Hora dostala definitívne na územie ČSR.

Dňa 24.9.1938 (6 dní pred Mníchovským diktátom) bol hraničný prechod Suchá Hora – Czarny Dunajec uzatvorený. Uzatvorený bol až do polovice októbra. Po Viedenskej arbitráži (2.11.1938) bola stanica Suchá Hora odovzdaná dňa 3.12.1938 poľským železniciam, čím vznikol hraničný prechod Trstená – Sucha Góra Orawska (otvorený ale až od 10.2.1939). Poliaci tento hraničný prechod uzavreli 29.8.1939, teda tesne pred napadnutím Poľska hitlerovským Nemeckom. Po rýchlej porážke Poľska bola Slovensku vrátená trať Trstená – Suchá Hora dňa 25.9.1939.

Po skončení 2. svetovej vojny nebola medzinárodná doprava na trati obnovená. Osobná doprava na trati bola zastavená od 23.5.1971, nákladná od 15.10.1971, oficiálne zrušenie trate je datované od 1.1.1975. Trať dožila socializmus relatívne nepoškodená, jej totálny zánik priniesla až „nová doba“, kedy došlo k rozobratiu koľajiva už na celej trati, dokonca i k pomiestnemu odvozu makadamu zo štrkového lôžka trate miestnym obyvateľstvom.

Pochôdzku trate Trstená - Suchá Hora začínam dňa 8.4.2006 vystúpením z autobusu (keďže vlak sem už nechodí) v centre Suchej Hory (kostol a predajňa potravín jednoznačne detekujú prítomnosť centra). Tu začína i cesta vedúca k približne 2 km vzdialenej bývalej stanici Suchá Hora. Staničná budova sa už z diaľky majestátne vyníma na pozadí oravských lesov. Pohľad zblízka už takým majestátnym nie je. Staničná budova je v dezolátnom stave a fakt že desaťročia neudržiavaná prežila tohtoročnú zimu v stojacej podobe svedčí o poctivej práci majstrov murárov a tesárov spred viac ako 100 rokov. Pri obhliadke stanice nachádzam: zatopenú jamu koľajovej váhy, základy strážneho domčeka i remízy, zvyšky točne, „zvyšky“ vodnej pumpy. V stanici Suchá Hora sa nachádzala výhrevňa s vodnou pumpou i točňou. Približné rozmiestnenie jednotlivých prvkov stanice je znázornené na obr. č. 39. V priestore stanice je veľmi ťažké určiť presný počet staničných koľají keďže tento je intenzívne pozmenený unášacou (makadam) i ukladacou (odpad) činnosťou oravského ľudu, naviac celý priestor je porastený porastom sibírskeho typu (vŕby, jelše, brezy). Môj odhad – 4 staničné koľaje. Nedá mi nespomenúť nádhernú lipovú alej pred staničnou budovou (zo strany od koľajiska), najmä v čase vegetácie je čarokrásna.

Po obhliadke stanice Suchá Hora naberám kurz Trstená. Trať vedie po nízkom násype miestami poznačenom erozívnou činnosťou miestneho obyvateľstva. Približne po kilometri prichádzam k oporám mostu č. 4. Rozpätie je približne 4 m, oceľová konštrukcia chýba. Teleso trate klesajúc nízkymi násypmi a plytkými zárezmi, zarastené pionierskymi drevinami (! pionier = priekopník!), ma privádza k oporám nádherného mosta č. 3 ponad Červený potok. Most je trojpoľový – 2 krajné polia tvoria betónové klenby, stredné pole oceľová konštrukcia. Rozpätie stredného poľa cca 10m, oceľová konštrukcia chýba. Trať prechádza na pravú stranu plytkého údolia Červeného potoka. Po necelom kilometri sa začína násyp približne 300 m dlhý ktorý pri svojom konci, pri moste č. 2 má výšku cca 10 m. V týchto miestach je mi scenéria oravskej prírody odmenou za ranné vstávanie, „cestovanie“ „orávkou“, a boľavé nohy (už teraz). Na severe oravská „sibírska“ idyla s Babou horou v pozadí, na juhu končiare Západných i Vysokých Tatier zaliate slnkom. Pozrieť si to raz takto z vlaku?! A nemusí byť ani parný!? 

Most č. 2 ponad Jelešňu bol začas hraničným mostom. Most je typom i rozmermi (±) zhodný s mostom č. 3. Od mostu č. 2 trať smerom na Trstenú stúpa až k rozvodnici medzi povodiami Jelešne a Oravice, vedúc poväčšinou v 1-2 m hlbokom značne zarastenom záreze. Po prehupnutí do povodia Oravice trať znovu klesá najskôr priamo potom čarovnými oblúkmi na násype k stanici Liesek. Staničná budova žst. Liesek má lepší osud ako jej kolegyňa zo Suchej Hory – sídli v nej meteorologická stanica Slovenského hydrometeorologického ústavu. Od Liesku vedie trať smerom k Trstenej zväčša na nízkych násypoch, s výnimkou dvoch približne 400 m dlhých násypov v ich stredných častiach cca 4-5 m vysokých. Trať sa postupne približuje k hlavnej ceste do Trstenej, pri vstupe do intravilánu Trstenej nachádzam na telese trate i hrdzavejúce koľajnice. Mostom č. 1 ponad Oravicu sa dostávam k priecestiu s cestou Trstená – Liesek a suchohorskému zhlaviu žst. Trstená.

Použitá literatúra:

• Ing. J.Kubáček a kol.,  Dejiny železníc na území Slovenska  1999  BA
• Jaroslav Přibyl, Z minulosti Suchej Hory, Tulák po drahách 3/12 VII 1997