Spomienky z detstva - I. časť: Úvod

28.3.2007 13:45 L. Sz. Hančok

Už dávnejšie mi redakcia tejto webovej stránky naznačila, že by ju potešilo, keby som niečo napísal zo svojich dlhoročných skúseností. Že by to mohlo byť aj z detstva. Dlhšie som váhal. Napokon predsa som len začal... Trochu inšpirovaný veľmi vydarenou sériou „Nostalgia vo svete 1435 mm“, rozhodol som sa, že sa pokúsim otvoriť túto novú sériu spomienok z detstva zo železničného prostredia. Myslím, že aj my skôr narodení svojimi spomienkami môžeme zaujať a trochu obohatiť aj mladšiu generáciu.

Mal som pár dní pred štvrtými narodeninami, keď sme sa nasťahovali do výpravcovského bytu železničnej stanice v Zohore. Otec bol konštruktér grafikonov vlakovej dopravy na vtedajšom Ministerstve dopravy a verejných prác a keďže v Bratislave mu nevedeli zabezpečiť byt „dočasne“ mu ponúkli tento v Zohore. Napokon z toho bolo 25 rokov. A tak som vyrastal tu, v zajatí lokomotív, motoráčikov a množstva cestujúcich, najmä zo Záhoria. V tom čase boli trate Zohor – Plavecký Sv. Mikuláš a Zohor – Záhorská Ves (vtedy ešte Uhorská Ves, -Vysoká pri Morave sa volala Hochštetno) oveľa viac využívané ako dnes, najmä v osobnej doprave. Vysedával som v tom strednom okne na prvom poschodí. Tak, ako teraz po 67 rokoch, aj vtedy slnko doobeda osvetľovalo priečelie budovy a celý priestor koľajiska. Bolo to krásne a povznášajúce. V pravo bol pekný pohľad na Malé Karpaty. Hlavne však na Pajštúnsky hrad, ktorý mal ešte jednu vežičku a tak z diaľky vyzeral ako parná mašinka s komínom. Vežička už neexistuje. Zrútila sa a tento idylický pohľad sa už žiaľ stratil. Stanica mala vtedy o dve koľaje menej ako teraz. Párnu skupinu tvorili koľaje 2-12, nepárne koľaje čís. 1-7. Z koľají čís. 5 a 7 boli vlaky vypravované do Záhorskej Vsi. Vlaky na Podhorie odchádzali prevažne zo 4. a 6. koľaje. Zapamätal som si najmä, pohyb lokomotív 320.2 a Vežičiek M120. Na koľajách 8 a 10 sa tvorila a realizovala nákladná doprava. Vedľa koľaje čís. 12, ktorá bola vtedy posledná, bolo v blízkosti bratislavského zhlavia uhlové hospodárstvo pre lokomotívy premávajúce na Podhorie. Bola tam aj váha vagónov a obrysnica. Oproti, vedľa koľaje čís. 7 bolo manipulačné priestranstvo pre nakládku a vykládku so skladiskom tovaru. Tu sa nakladala hlavne zelenina. Celé vlaky odchádzali s mrkvou a cibuľou na všetky strany.

Pamätám si, že osobné vlaky na trati Bratislava – Kúty vozili lokomotívy 344.4. Hrbaňa 375.0 napr. vozila jediný Os vlak z Prahy do Bratislavy a späť. Len tie mi ostali v pamäti. Nákladné vlaky ťahali 434 a 534-ky. Rýchliky prevažne vozili 365.0. Už od malička som si všímal a pamätal toto rozlíšenie lokomotív. Už vtedy som mu rozumel. Okolo železnice ma všetko zaujímalo. Otec mal na nočnom stolíku Dopravné a Návestné predpisy. A práve táto posledná knižka bola prvá, ktorú som s plnou vážnosťou čítal a naučil sa. V tom čase zelená ešte neznamenala voľno. Na výpravkách a na návestidlách znamenajúcich odchod, -voľno, bola farba modrá. „Zazelenalo“ sa to niekedy až v priebehu prvej polovice štyridsiatych rokov minulého storočia. Moja prvá, detská výpravka bola tiež ešte modrá. Sám som si ju vyrobil. Bol som typickým dieťaťom železnice. Veď posúďte. Narodil som sa v Hornej Štubni na stanici, krátky čas sme bývali kúsok od prijímacej budovy v Parkane (Štúrovo), potom nad staničnou budovou v Hronskej Dúbrave, v Bratislave na Trnavskej ul. pri trati do Komárna no a potom štvrťstoročie v Zohore. Železnicou som bol presiaknutý a nadchnutý od útleho detstva. Potom nečudo, že celý život som pracoval na železnici. Napokon nie však ako otec - dopravák, alebo rušňovodič (prečo rušňovodič neskoršie), ale stavbár, traťovák.

V 2. časti si zaspomínam na druhú svetovú vojnu.