Sánkarská sezóna na Rhätische Bahn

Ubytovali sme sa v Bergüne, najbližšie najkrajším miestam Albulskej dráhy, ako to šlo. S výberom hotela nebol problém, pred začiatkom sezóny (11.12.) fungoval jediný Weisses Kreuz. Pod začiatkom sezóny sa mieni zatvorenie cesty Albula priesmykom a jej zmena na sánkarsku dráhu. Začiatok bol značne problematický pre malý stav snehu, vyzeralo to na problém, ale v rámci týždňa nášho pobytu dosnežilo existenčné minimum a otvorenie sa konalo. Ono by sa ale konalo aj tak. Tým chcem hlavne naznačiť, že všetok sneh, ktorý vidíte (aj nevidíte) na záberoch, je považovaný za nízky stav, takmer až ohrozenie úvodu sezóny.

Používali sme týždňový SwissPass a taktiež sme plánovali prejsť v sieti RhB zvyšné nevidené úseky, takže sme okrem posledných 6 km do Tirana postupne zjazdili kompletných 384 km. Ako som sľúbil, vynechám chronológiu a vezmem to radšej podľa záberov. Pri tejto jazde sme dokumentáciu pojali komplexne a nastúpili aj s vysokoprenosnou HD kamerou. Po tom, čo sme po niekoľkých dňoch odhalili, že stabilizátor obrazu od výroby až tak úplne zapnutý nie je, prudko vzrástla kultivovanosť záberov. Zaujímavá scenéria sa začína v Bergüne rovno za humnami, trať naberá výšku v troch úrovniach nad obcou, dobré miesta na fotenie sú prístupné v rámci prechádzky. 

Trochu väčší problém sú snímky z priesmyku, ak ich nechceme robiť z idúceho vlaku (ktoré tu ale aj tak vychádzajú príjemne). Na to sme použili vyššie spomínaný úvod sánkarskej sezóny a vybavili sa sánkami, výborným to približovadlom na presuny dolu priesmykom. Nie vlastnými, to tu rieši niekoľko požičovní. Za 25,-Fr na úvod sezóny (potom 35,-) obdržíte celodenný lístok na RhB pre Bergün-Preda (a lanovku na Darlux + 400 v.m pre hardcoredownhill sánkarov), sánky a poukážku na 1x pasta v niektorej reštaurácii - no nekúpte to.

V praxi sa ukázalo, že čerstvý sneh je pomalý na to, aby sa dal dole kopcom na sánkach stíhať vlak, ktorý síce ide 50km/h, ale mal by strácať v troch špirálových tuneloch. A nedajbože ho v rámci toho ešte aj slušne dokumentovať. Na primrznutom snehu by Vlak:Sánky bola jasná remíza. Niekedy nabudúce. Jazdí sa do 23.30, priesmyk je večer nasvietený reflektormi, to je zážitok sám o sebe, ale svoj núdzový záznam mobilom tu radšej neprezentujem.

V Landquarte sme si pozreli prípravu a odchod mikulášskeho vlaku, vedeného G 4/5 107 (z roku 1906). Než vyrazil, RhB ku nemu priposunovali Krokodil Ge 4/4 413, čiste pre fotenie. Vďaka, hodilo sa. Vlak smeroval do Bonaduz, kde sídli organizujúci fanklub, niekedy za spojom, v ktorom sme šli my. Na lúke bolo pred Bonaduz vidno nastúpených šotoušov, dajaké osvedčené miesto. Ako bolo vymyslené, prejazdili sme svoje zvyšné úseky siete RhB, napr. Samedan – Scuol Tarasp. Na tejto trati sú názvy staníc občas značne réto-románske, teda v miestnom úradnom jazyku a nie práve jednoduché. Vyzdvihol by som Esčamf a Sinó-šel-bré (výslovnosť bez záruky: S-Chanf, Cinuos-Chel-Brail) a taktiež konečnú Škuol-Tarašp. V tejto koncovej stanici sme boli hneď dvakrát za sebou, pretože 15 min po odjazde sme sa tam mohli vrátiť pre môj zabudnutý mobil na okne vo vagóne. Ešte, že tu sa veci akosi nestrácajú, ale končia na informáciách. 

Na trase Scuol Tarasp – Klosters máme navštívený najdlhší úzkorozchodný tunel na svete – Vereina. Má 19km, v strede 2km výhybňu a slúži hlavne autovlakom. Dosahuje sa v ňom maximálka 90km/h, ktorá je inak povolená u RhB len v niektorých priamych úsekoch pre vlaky do istého počtu osí. Fotí sa v ňom asi tak dobre, ako v každom inom tuneli, ale skúšam to.

Úseky Davos- Klosters- Landquart sa zaobišli bez neobvyklých zážitkov, ako aj Chur- Arosa. Zhodli sme sa na tom, že táto trať je akoby v agende RhB trochu podceňovaná, čo môže byť zapríčinené neprítomnosťou Glacier Expresu a iných ťahákov. Rozhodne ale zaslúži pozornosť. Je tu naprosté minimum priamych úsekov, oblúky sú ostré, jeden za druhým, trať často zarezaná do svahu, skaly, množstvo mostov a krátkych tunelov. Súprava ide skoro neustále v pekelnom piskote a nezdá sa, že by bolo kde prekročiť 40km/h, celkové prevýšenie je 1155m na 26 km, sklon do 60‰. Nezabúdajme na úvodnú jazdu ulicami Churu a veľmi elegantný Langwiessen viadukt, dobre viditeľný z prichádzajúceho vlaku za rovnomennou stanicou. Trať tu už bola prezentovaná a chválená, možno s tým len súhlasiť.

Taktiež náš obľúbený Landwasser viadukt pri Filisure bol spodobený so snehom. Je čerstvo zrenovovaný, bez červeného lešenia a stále je najkrajší. Na hornej vyhliadke je najnovšie akýsi balkónik ďalej od kraja, výhľad je z neho rovnaký. Zato ale pribudla veľmi efektná vyhliadka cca 10m pod hranou mostu na svahu naproti skale, sľubujúca zaujímavé snímky. Neďaleko odtiaľ, na trati Filisur-Davos, sa nachádza Wiessener viadukt, hneď vedľa rovnomennej stanice. Nie je oficiálne najvyšší, ale niekedy sa tak uvádza, pretože oficiálne najvyšší Solis viadukt v podstate „len“ stojí nad vhodnou roklinou, čím dosahuje svojich 89m, Wiessen svojich 88m dosahuje poctivo stavebne a je fotogenickejší. 

Nakoniec si dovolím spomenúť zážitok najväčší, aký možno mať na trati albulskej, v originálnom ľúbozvučnom znení Führestandfahrt – teda jazda v lokomotíve. RhB ju má v ponuke a nezáujmom rozhodne netrpí. Pôvodne mal jeden z nás absolvovať Chur-St.Moritz a druhý St.Moritz-Tirano, ale pre druhú variantu v našom termíne nezohnali sprievodcu a videli sme obaja prvú variantu, každý jeden smer. V lokomotíve Ge 4/4 III môže okrem lokführera ísť len jeden cestujúci so sprievodcom, je o niečo útulnejšia než napr. Re 460, s ktorou jedinou to môžeme porovnať.

Jej panoramatické okno poskytuje lepší rozhľad, než mám v aute. Náš sprievodca, Herr Willy, nás oboznámil nielen s oficiálnymi číslami, údajmi a zaujímavosťami, ale aj tými neoficiálnymi. Je zaujímavé počuť, ako lokomotíva v stúpaní preklzuje, rôzne mení zvuk, nasadzuje vyššie stupne vetrania, ale nepovolí, a ťah je pocitovo stále rovnako mohutný. Už vieme, že obľúbenejšia je staršia verzia Ge 4/4 III s bežným radičom, novšia s joystickami na opierkach ma dajaké problémy, ktoré ale nedokážem vďaka svojej nemčine popísať. Najviac ho aj s rušnovodičom vedela pobaviť skazka o špirálovom tuneli Rugnux, ktorý je vybavený automatickými vrátami proti namŕzaniu v zime. Odchodové návestidlo v Muot je potvrdením, že vráta sú otvorené, čo bola hlavná náplň školenia ich inštruktora. Tento inštruktor je zároveň zatiaľ jediný, kto tieto vráta vlakom rozrazil.

Inak znie rozprávanie o rovnom úseku pri Rodels-Realta vedľa psychiatrickej liečebne, oddelenej od trate rovným plotom, ktorý má zabrániť všetkým tým vydareným pokusom skákať, so ktorými majú rušnovodiči skúsenosť. Všetci tí, s ktorými sme my hovorili. Z tých menej neveselých zaujímavostí sú niektoré výmeny prejazdné 40 km/h do odbočky (napr. Preda), ale jazdené podľa CP 30 km/h, aby sa cestujúcim nevylievali kávičky. V úseku okolo Alvaneu je zasa jedinečná možnosť počúvať klepot kolies na nezváraných spojoch (inak RhB koľaje poctivo zvára), miesto má geologický problém a v pravidelných intervaloch sa musia koľaje dorovnávať o niekoľko centimetrov. V niektorých úsekoch možno vidieť najnovšie ploché železné podvaly tvaru ležatého Y pospájané k sebe hornými ramenami. V praxi koľaj vyzerá ako s jedným kontinuálne cikcak vedeným podvalom, slušný snímok tohto moc nemám, používa sa to medzi stanicami. A skoro zásadne pod snehom.

Poznámka editora:

Autor si nebol istý, či mu toto ponúkané dielko zverejníme, nakoľko sú naše stránky švajčiarskou tematikou toho času akosi presýtené, ako aj naznačuje v jeho úvode. Ale uistil som ho, že táto reportáž bude iste našimi návštevníkmi prijatá aj počas súbežne bežiacej "telenovely" pozitívne, pretože ponúka čosi iné, už svojím nezvyčajným zimným rámcom a aj nezaujatým železničiarskym pohľadom na „raj verejnej dopravy“.

(-zz-)

Titulná snímka: Ge 4/4 III pred Toua Tunnelom © Tomáš Votava