Modrý vlak cez Andy

Okrem nákladnej dopravy prevádzkujú osobnú na trati Cuzco- Puno (Titicaca) a Cuzco- Macchu Pichu Pueblo, pričom na druhej menovanej to majú marketingovo vskutku pohodlné- predstavujú jediný transport na toto miesto. Ak si samozrejme odmyslíme všetkéhoschopných vodákov a drsných turistov hôrnych. Proste sa do úzkej rokliny nevošla cesta a vzhľadom k regulácii maximálneho počtu návštevníkov oblasti s ňou nik ani nepočíta. A Perurail, spoločnosť vlastnená 50/50 štátnymi ENAFER a Orient-Express Hotels, toto všetko ovláda a má veľmi dobre zakalkulované v cenníkoch, tak odlišných pre turistov a domácich. Lenže- tu je na čo pozerať a nakoniec je ešte aj Machu Picchu.

Preto sme v jedno vcelku príjemné dopoludnie opäť absolvovali ľahko psychopatnú jazdu ulicami Limy na letisko a zverili sa do opatery Airbusu A320 LAN Peru do Cuzco. Let je to podobný, ako čokoľvek v tej metráži v Európe, len pristátie je akčnejšie. Stroj najprv prezentačne preletí ponad mesto s letiskom pomaly v centre, otočí to tesne medzi kopcami a pristane z tej menej skalnatej strany, musím uznať, že elegantne. Pred zaparkovaním vyrovná tlak v kabíne, čo všade inde na svete neznamená, že ubudne vzduchu, pristáli sme totiž v 3400 mnm. Tentokrát už sme zocelení turisti a v letiskovej hale sa bavíme na stánku s baleným vzduchom.

Neskôr, keď sa mi nedaril kompletný hlboký nádych ma napadlo, či sme tiež nemali za sprejík kúpiť. Cuzco, pôvodné hlavné mesto, je v dnešnej dobe jedno z najturistickejších miest na svete. Je tu dostatok pamiatok z katolíckej éry ako aj z éry Inkov. Ostatne drvivá väčšina budov v centre má priznané incké základy, dobre viditeľné. Dané je to, okrem mnohoročného rozoberania aj ich schopnosťou prežiť miestne periodické zemetrasenia, ktorou stavby neskorších období tak neoplývali. V meste je aj niekoľko múzeí so zameraním na bohatú históriu, pre záujemcu o rôzne pohľady na miestne dejiny a dianie je zaujímavé El Museo de Arte Popular de Cusco s víťaznými prácami každoročnej súťaže miestnych umelcov, tu som sa pobavil. Nemožno zabudnúť Sacsayhuamán‎ nad mestom, inckú pevnosť, napriek stáročiam rozoberania a údajne menšej odkrytej časti aj tak obrovskú a pôsobivú stavbu s dobrým výhľadom na Cuzco.

Ten je daný zdola nezdajúcimi sa 300m rozdielu, ktorý zodpovedný turista vyšliape, nezodpovední si chytia (napriek dobrým zásadám) neoznačený taxi, iný nezoženúc a tiež sa tam dostanú. Taxi je tu tradične dosť podstatná časť dopravy, taktiež vo forme mototaxi, čiže motorkoidných rikší. Nechýbajú Colectivos, malé šialené dodávky naberajúce cestujúcich na trase hlava- nehlava, predstavujúce vskutku hromadnú dopravu a to hromadnú doslova. Do roku 1946 tu jazdila aj električka. Cuzco má svoju stanicu San Pedro nič nehovoriacej architektúry a hlavne má pre nás neďaleko od centra štyri efektné úvrate prechádzajúce miestnou značne neluxusnou štvrťou.

Toto však možno vidieť len z miestneho vláčiku, ktorý jazdí dodnes neviem kedy. Taktak som zohnal jeden záber zvnútra Estación San Pedro, na čo stačil súhlas jednej zamestnankyne a jedného Policía a jedného Securitado. Perurail vozí turistov za turistické tarify na oficiálnych trasách a snahou je, aby sa turista na miestne trasy, prípadne do miestnych vlakov podľa možnosti vôbec nedostal. Ale možno to ide formou priameho pokusu, netestovali sme. Týmto postupom vzniká napríklad to, že pri pohľade na spoje Cuzco- Machu Picchu zistíme, že samotné Cuzco je z tejto trasy vynechané a obec turistická sa musí dopraviť na/za kopec nad mestom do stanice Poroy, ktorá je zariadená ako konečná pre vlaky Expedition, Vistadome a Hiram Bingham, teda turistické, zoradené podľa komfortu a cenotvorby od najlacnejšieho (59-349 USD). Typujem, že turistické niekoľkovagónové vlaky sa na miestne úvrate ani nevojdú a svoju rolu bude hrať aj bezpečnosť vlaku pri niekoľkonásobnom zastavení v divnoštvrti. Ku druhej úvrati som si došiel a zas až tak nebezpečne tam okolie nepôsobilo.

Poriadok okolo trate si ale zvykneme predstavovať odlišne, ako je tu bežné. Tak ako všade inde, trať pôsobí dosť bezúdržbovo a maximálne rýchlosti všetkého, čím sme šli a pôjdeme, to rešpektujú. Na svojej ceste k Machu Picchu chceme na trase navštíviť Ollantaytambo pre jeho incké pamiatky a na to sa nám hodí miestny linkový autobus s trochu podozrivým turistickým označením Chicken bus, teda kurací, berúc to ako formu podpory turizmu. Vybrali sme sa na miesto, hrdo označené sťa "Bus terminal Cuzco - Chinchero - Urubamba", priama linka až do Ollantaytambo nie je. Ako európan máte minimálnu šancu toto miesto bez opýtania nájsť, aj keby ste pred ním stáli, pretože nečakáte bežný dvor, kde naozaj stoja autobusíky s uvedenými názvami hore na prednom skle.

Prvý je nastúpený na boku, pri strieške s betónovou búdkou, v ktorej slečna predáva lístky naň a áno- aj miestenky. Tie tu človek nečaká. Keď ich predá za autobus, ideme. Ani tu sa nehrá na cestovné poriadky. Rozostupy sedadiel sú úplne katastrofálne aj pre peruánsky ľud, to som si dobre prezrel zo svojho diagonálne- ulhopriečne- úplne nemožného posedu, značne trpiac. A nakoniec, po vyrazení na trasu, sa z nášho vymiestenkovaného autobusu aj tak stane Colectivo, kde psychopatický závozník nakladá náhodným výberom na trati stále ďalších cestujúcich a keď už to má naozaj plné, naberá ďalších, ideálne s mechom kukurice. Alebo dvomi. Na konečnej v Urubamba som mu aspoň v tom vďačný, že nedostál názvu a kurence vynechal. Bus terminal Urubamba aspoň pôsobí akoby bus terminal. Stačilo folklóru a pre Urubamba - Ollantaytambo stačil taxi. Po zhliadnutí areálu v Ollantaytambo a obede na námestí Plaza de Armas (každé mesto, dedina má Plaza de Armas) neodolávame možnosti priblížiť sa k stanici motorikšou, nech už o miestnej doprave niečo vieme. Kolektivo z námestia, citlivo vytvotrené z otvoreného nákladného auta nám pre výskum prišlo už akosi moc.

Dostávame sa na miestnu stanicu, ktorá je na trati Cuzco - Macchu Pichu Pueblo. Teoreticky tu bola možnosť ísť vlakom z vyššiespomenutej Urubamby, nachádzajúcej sa na odbočke trate z Cuzco, ale jedná sa o miestnu trať a teda pre miestnych a teda o nej dopredu na internete moc nezistíte. Úspešne sme teda nastúpení v Ollantaytambo kam sa onedlho dôstojne prirúti dvojdielna motorová jednotka predstavujúca náš spoj kategórie Vistadome do Machu Picchu Pueblo. To znamená do obce hotelov pod rovnomennou lokalitou, donedávna zvanou Aquas Calientes (Horúce Pramene) pre turistický ruch premenovanou skutočne zapamätateľne a nemätúco. Okrem toho že existuje aj iné Aquas Calientes. Rezervačný systém Perurail nedebatuje o umiestnení miest a prideľuje ich zaradom. V našom spoji tam i späť sme boli jednoznačne prví (v januári na september) a dostali sme miesta 1.2.3. čo v štandardnom vozni predstavuje miesta na kraji a za lokomotívou, v motorovej jednotke RDC však ide o prvé dve (a jedno druhé) miesta vedľa vodiča, čiže miestna verzia führerstandfahrt! A bez upozornenia a bez príplatku.

Zdvorilo odmietneme jednu ponuku na výmenu miesta a jazda začína. Trať rozchodu 914mm celú cestu kopíruje rieku Urubamba, prvé kilometre relatívne úzkou dolinou s poľami a obydliami, obkolesenú rôzne vysokými horami, na ktoré po zúžení už nebude vidno. Kedže sme vo výške 2000m a na niektorých končiaroch vidno sneh, bežný od 5-6 km vyššie, výhľady máme pôsobivé. Vozne sú na to vybavené strešnými oknami. Pri našej neskoropoobednej jazde na miesto určenia križujeme všetky vlaky opačným smerom v dosť nečakanom množstve na "turistickú úzkorozchodku", dokopy šesť. V rokline, kde sa vošla už len rieka a trať je rovných úsekov skromne, asi ako v rieke a jazda je patrične kľukatá. Rieka Urubamba je plná perejí, v ktorých voda divo pení, pretože už pretiekla cez Cuzco a asi by penila aj bez perejí. Nepiť! Dostávame sa ku kaviarni hotela Incaterra, okolo ktorej zprava sa ide do koncovej stanice pre turistické vlaky hromadne tu končiace pri niektorom z troch nástupíšť.

Vlaky miestnej dopravy obídu kaviareň zľava a pokračujú po ulici dolu cez mestečko na miestnu stanicu o dvoch koľajách a ktorá je tiež na ulici, vlastne sa vystupuje rovno do množstva kaviarní a reštaurácií, ulica nie je príliš široká. Ale stanica má svoju čakáreň aj výdajňu lístkov, dosť nenápadne umiestnené. Trať z Machu Picchu Pueblo pokračuje ďalej pod samotnú horu toho mena a jednu stanicu ďalej Hydroelectrica podľa elektrárne a tam toho času končí. Pokračovanie je poškodené vysokou vodou a Perurail tam nemá koho (v turistickej tarife) voziť, obnova je v nedohľadne. Zastávku pod Machu Picchu využívajú drsní turisti dosahujúci pamiatky značne romantickými schodíkmi s prevýšením 400m, ostatní používame kyvadlové autobusy odchádzajúce neďaleko od turistickej stanice, ktoré sa pri spomínanej staničke odpoja od trate a kopec zdolajú trinástimi serpentínami poloprašnej cesty pred vstup do areálu. Ako jedny z mála v Peru majú normálne rozostupy sedadiel. Pred vstupom sa nachádza hotel Machu Picchu Sanctuary, čo je najlepšie umiestnené a tiež najdrahšie ubytovanie široko ďaleko. V cene patričného balíčku je aj lístok na vlak Hiram Bingham, ktorý samostatne stojí 349 USD. Nuž, Orient Expres (ktorý inak Orient-Express Hotels, podielnik v Perurail prevádzkuje) tiež nie je žiadna sociálka a toto je jeho dokonalá kópia. O samotnom Macchu Pichu tu budem ťažko niečo inteligentné písať, každý ho pozná, ale na mieste samotnom je dobré pozdvihnúť sánku a ústa zavrieť, pôsobíte tak lepšie..

Cestou späť sme v spomínanom klasickom vozni za lokomotívou a trochu unavení sa len tak necháme viezť. Tesne pred zotmením, než scenéria za oknami zmizne , sa Perurail začína starať o zábavu. Hudba zosilnie a do uličky vtrhne podozrivý karnevaloidne maskovaný typ folkloristického zovňajšku a stupňuje tempo. Ak ste slečna a do uličky, riskujete pozvanie do tanca. Po ňom, alebo v spolupráci s ním, ide módna prehliadka, zabezpečovaná patričnými členkami vlakového personálu, pochopiteľne s dodatočnou možnosťou nákupu modelov. Ďalej nasleduje porucha lokomotívy ALCO DL535 v mieste jedinej prechádzanej úvrate na trase, než nás začne tlačiť zozadu stroj od vlaku za nami, čo zaberie asi dve hodiny a už nemá taký spád ako program doteraz. Gradovaná zábava v americkej sekcii má za následok veľký aplauz pre guľatého zaolejovaného mechanika, ktorý nesie do lokomotívy v termoske kávu a stáva sa súčasťou módnej prehliadky. Nakoniec relatívne šťastne dorážame do Poroy, kde nás hromada číhajúcich taxíkov okamžite zbavuje starosti, ako sa dostať do Cuzca. Z doteraz popisovaných 914 mm sa presuňme na normálny rozchod tej istej spoločnosti, teda trať do Puno zo stanice Wanchag. Napriek rozdielnemu rozchodu je stanica prepojená s San Pedro spojkou cez úvrať po Avenida del Ejercito, ktorá je demokraticky riešená obojrozchodne.

Pozrel som si ju zblízka a na veľkú premávku to nevyzerá, taktiež ju ale nemôžem vylúčiť. Kombinácia rozchodov vytvára zaujímavé výmenové riešenia. Stanica Wanchag je väčšia a badať v nej aj dajaký pohyb nákladu. Vychádza odtiaľ Andean Explorer k jazeru Titicaca so zapamätateľným cestovným poriadkom: 8:00 v pondelok, stredu a piatok obojsmerne, v období sucha aj v sobotu. Vlak má jednu veľmi pohodlnú triedu s delením kresiel 2+1, orientované sú tak, aby okolo stolov bolo usporiadanie štyroch, dvoch alebo jedného. Miestenky opätovne máte podľa dátumu objednania, tu však personál zisťuje, kto je s kým a skúsi povymieňať cestujúcich vo vozni tak, aby sa skupiny nemuseli deliť. Tento vlak má vzadu taktiež barový vozeň s balkónom, oproti verzii FCCA viac zaskleným a otvoreným len v zadnej časti. Asi pre svoju rýchlosť, v niektorých úsekoch dosahujeme na krajinu famóznych 60 km/h za pomoci lokomotívy ALCO DL 560. Interiér vozňov je v secesnom nádychu, ako aj prestieranie a taktiež aj WC, ktoré musím po estetickej stránke vyhodnotiť ako "naozaj vyhovujúce".

Pri 10 hodinovej jazde sa podáva dosť jedla, predjedla, občerstvenia, dezertu, kávy, čaju aby cesta ubiehala na patričnej úrovni. Taktiež sa dá často využiť čas, keď všetci očakávajú na miestach ďalší chod a vzadu na balkóne je voľno. Ako už bolo popísané, aj tento vlak používa predsunutú drezinu, v smere z Cuzca po La Raya, kde sa oddelí a počká na spiatočný vlak, s ktorým sa križujeme o 5 km ďalej. Potom nasleduje jazda náhornou planinou Altiplano samostatne minimálne po mesto Juliaca, ale najkôr až po Puno, pre tmu nemôžem potvrdiť. Odjazd z Cuzco je patrične dôstojný, opäť je v ceste značný počet zásadne nechránených priecestí a jazda v tesnej blízkosti obydlí rôznej, ponajviac však katastrofálnej úrovne a čistoty, čo sa prenikaním na vidiek mierne zlepšuje. Krajina je zvlnená až kopcovitá a nijak náročná, aby to vyžadovalo použitie úvratí na trase. Stretávame aj následky zosuvu pôdy, čo je v Peru veľmi bežná nehoda a problém po období dažďov. Divácky vďačná je hlavne prvá polovica smerom ku najvyššiemu bodu La Raya v 4300m a úseky za ňou. Neskôr, keď sa dostávame na spomínanú pláň Altiplano, atraktivita trochu poklesáva, čo je dané 10-20km dlhými rovinami, oddelenými niekedy len jemným poodbočením. V najvyššom bode je prestávka na dokumentáciu a malý trh s ľudovým sortimentom. 4300m je slušná dosiahnutá výška, ale naša aklimatizácia z predošlých jázd už umožňuje pobehovanie bez obmedzení.

V La Raya sa mení kapela z barvagónu za inú, ktorá o kus ďalej v Araranka pristúpi z opačného vlaku pri križovaní a vzhľadom k postupnému odatraktívňovaniu krajiny po obede začína rozveseľovať. Nechýba ani u Perurail tak obľúbená módna prehliadka, proste personál udržuje náladu. Podávané kokteily tomu trochu tiež pomáhajú. Je šťastím, že vlak absolvuje po Altiplano dlhej 1000 km len asi 150 km. Je tu však dopravný zážitok v inak trochu škaredom meste Juliaca, v našich končinách nezohnateľný. Miestny trh sa usadil na najkľudnejšej ulici mesta bez áut, ktoré tu nemôžu jazdiť kvôli koľaji tadiaľto prechádzajúcej. Drvivú väčšinu času je tu kľud na predaj, okrem prejazdu vlaku, kliesniaceho si cestu trhom. Na toto sme upozornení vlakovým rozhlasom zároveň s bezpečnostným školením o možnosti prísť pri veľmi pomalej jazde vzadu na balkóne o kameru. Bezpečnostný personál vo vlaku zároveň výrazne znervóznie a je vidieť, že zlý sen je prípadný stop priamo na trhu. Nič z toho nebráni každému, kto sa vošiel na balkón v zúrivej dokumentácii jazdy ponad ovocie, časopisy, CD. Úžasná je aj rýchlosť naplnenia priecestia okamžite za pohybujúcim sa vlakom.