Lidlenka alias Setuptrip (2)

Ráno okolo trištvrte na päť ma zobudil Braňo, ktorého sa môjmu budíku podarilo zobudiť (na rozdiel odo mňa). Po rýchlej rannej hygiene som sa pustil na zastávku MHD v bratislavskej Karlovej Vsi. Linka 32 ma odviezla na hlavnú stanicu, kde začínala moja cesta plánovaná na 18.11.2011.

Môj spoj, EN 477 Metropol mal (a typujem, že stále má) pravidelný odchod o 5:53, čo aj vyšlo. Jediná vec na tom vlaku, na ktorú som nadával bola tá, že sa v ňom nedalo rezervovať miesto, ale mal som šťastie a našiel som si jedno vo vozni MÁV. Ešte spomeniem, že vlak ťahala "Gorila". Pohli sme sa a ja som sa otupene snažil sledovať cestu, ale o šiestej ráno bolo akurát pred úsvitom. Postupne svitalo a v Nových Zámkoch kde sme zastavovali už bolo pekne vidno (vidno bolo všetko, čo sa neskrývalo za náramne hustou hmlou). Príchod na štúrovskú stanicu (nedá sa povedať, že v tej chvíli som prišiel do Štúrova, keďže stanica je od mesta vzdialená asi 3km) pre mňa znamenal výstup. Pri výstupe som skoro spadol pod súpravu, keďže hmla krásne primŕzala na betónové nástupište. Hustá hmla mi aj trošku rozmazala fotky, ktoré som sa na nástupišti pokúšal spraviť. Nakoniec som len mlčky sledoval výmenu rušňovodičov (trošku som bol sklamaný, že sa nemenili lokomotívy, pretože som chcel cvaknúť aspoň V43) a sprievodcov. Po odchode vlaku ďalej smerom na Budapešť (tentoraz už s posádkou MÁV som sa pobral na túru do mesta Štúrovo.

 
Na hranici, ešte na Slovensku, © Oliver Dučák

Cestou ma "povzbudil" billboard informujúci a polohe najbližšieho Lidlu, čo činilo vyše 3km. Čiže popri podarenej nálade z poľadovice na ceste som mal ešte aj zmiešané pocity. Šťastný príchod do mesta Štúrovo sa zmenil na hľadanie Dunaja a mosta cez neho, po ktorom som mal v pláne na cca štyri hodiny opustiť moju vlasť. Most som našiel po preštudovaní mapy Štúrova na Námestí slobody. Poľadovica na oblúkovom moste urobila z môjho pokojného prechodu emigráciu a doslova šťastný som bol po prechode na druhú stranu do Maďarska. Hneď som si to namieril pod most, kde som spatril mapu mesta a začal som hľadať cestu na kopec, kde je umiestnená bazilika. Cestou hore som fotil čo sa dalo a napriek hustej hmle si myslím, že niečo aj stálo za to. Popri tom som cez SMS komunikoval s Igim, ktorý si dával regio-okruh po západnom Slovensku (môj mobilný operátor chytal svoj signál ešte pol hodinu po prekročení hranice a následná výmena za maďarského mi skoro vybila batériu na mobile).

 
Potulky Ostrihomom, © Oliver Dučák

Po prechádzke po nádvorí baziliky som sa pustil hľadať miestnu železničnú stanicu (v miestnom nárečí VASÚTÁLLÓMÁS). Cestou som sa zastavil zohriať v cukrárni, keďže som si už necítil prsty na nohách a tam začala moja adventúra dorozumievania sa v Maďarčine. Predavačky boli ku mne veľmi ústretové (žeby osobné čaro??..asi nie) a tá, ktorá ma obsluhovala porozumela, čo sa jej snažím povedať a tak som si nakoniec sadol za stôl s dvoma bielymi a dvoma čiernymi koláčikmi neidentifikovateľnej arómy a vône, no napriek tomu veľmi dobrej chute. Po zohriatí som sa pustil ďalej na západ mesta, kde sa mala železničná stanica nachádzať. Nevedel som si ale spomenúť, do ktorej uličky mám zabočiť a tak som si stopol jednu z miestnych žien a zosmolil jej nejaký kód čo bol môj pokus o maďarčinu, keďže moja úroveň je momentálne vhodná nanajvýš na nákupy.

 
Železničná stanica s takmer nečítateľným nápisom Vasútallómás, © Oliver Dučák

Po úspešnom rozlúštení šifry (z ktorej usúdila, že nie som asi príslušník jej národa) len ukázala na koniec ulice, ukázala prstom doprava a zahlásila: Vasútállómás van jóbra. (železničná stanica je vpravo). Poďakoval som sa, rozlúčil a pustil som sa tým smerom. Neklamala. Za kríkmi som natrafil na Bzmot, ktorý sa mi pre hustý porast nepodarilo dobre odfotiť. Pred vstupom do staničnej budovy ma pobavil znak ČSD (očividne to má aj MÁV) na priečelí budovy. Vyšiel som na prázdne koľaje a myslel som si, že pôjdem naprázdno. V tom sa z ampliónu ozvalo hlásenie a pozrel som sa smerom, kde trať pokračovala. Bol som príjemne prekvapený a potešený. Namiesto očakávaného Bzmot-u s prívešákmi došla dvojica jednotiek Desiro. Potajme som urobil dve fotky z profilu a ešte som utekal za roh, aby ma železničiari nevideli a cvakol som súpravu z boku. Ešte som si ju obzrel z blízka a potom som sa ponáhľal na ďalšiu niekoľko kilometrovú túru v mrazivom počasí na železničnú stanicu v mojej vlasti (maďarský operátor sa zmenil na slovenského až na štúrovskej stanici).

 
Desiro v Ostrihome, © Oliver Dučák

Dorazil som tam okolo pol dvanástej, čiže som mal ešte tri štvrte hodiny do odchodu Os 4910 do Nových Zámkov. Počas čakania sa ma ešte jeden južný sused opýtal v jeho rodnom jazyku na odchod vlaku (môžem pochváliť môj nával dedukcie). Cestou vlakom som si pospal a v Nových Zámkoch som sa zásobil potravou na ďalší deň. Potom som ešte ďalšiu hodinu čakal na odchod môjho vlaku do Nitry. Strávil som to z časti ponevieraním sa a fotením na stanici a aj sedením. 14:48 nastal čas, kedy sa môj spoj Os 5005 do Nitry (pokračoval do Prievidze). V Komjaticiach som sa telefonicky spojil s uvítacou delegáciou, ktorá ma mala prísť čakať na stanicu. Skladala sa z mojej kamarátky a jej kamarátky. Najprv sme sadli na pivko, ktoré mi po dlhej ceste veľmi dobre padlo a potom sme sa išli prejsť do mesta. Skončili sme v obchodnom centre keďže na pátranie po histórií už bola tma a aj tak by som nič neodfotil nejako kvalitne. Po doplnení žalúdka v istom fastfoode sme sa pohli na stanicu na vlak, ktorý ma mal odviesť do Zbehov.

 
Push-Pullka v Nových zámkoch, © Oliver Dučák

Na stanici sme chvíľu pobudli, kým neprišiel Os 5061 do Zbehov. Nasledovala krátka rozlúčka a odchod. Pred Zbehmi som videl v diaľke svetlá okuliarnika, ktorý ťahal R 720 Bojnice, ktorým som sa odviezol do Bratislavy (a ktorým som cestoval aj v predchádzajúci deň, ale už z Prievidze). Vlaky prišli do stanice skoro súbežne, len my sme mali pred rýchlikom prednosť, keďže sme boli prípoj a bolo treba čas na prestup. Ako sa patrí, urobil som fotky a pobral som sa hľadať svoju rezerváciu (miestenku som mal na to isté miesto ako v predchádzajúci deň). Od Zbehov po Blavu som len oddychoval. Po príchode do nášho hlavného mesta som ešte chvíľu snoril po nástupišti, či sa nenájde niečo na odfotenie, ale neuspel som a tak som sa ponáhľal do Karlovej Vsi ku Braňovi, aby som sa vyspal na cestu domov do Košíc, ktorá ma čakala na ďalší deň.