Vietnam v novom tisícročí

Naša cesta bola plánovaná na viac ako dva týždne, tak mi ostal dostatok času sa obzrieť aj inde ako len na staniciach a v depách.

Na moje dosť veľké prekvapenie mesto ďaleko nebolo také zaostalé, ako sme to mohli spoznať z aktuálnych (manipulovaných?) televíznych správ, skôr som videl snahu o slušnú organizovanosť, čo je dosť nepredstaviteľné pre bežného Európana. Na uliciach totiž človek osobné autá takmer nevidí, ich nahradia malé motocykle, a mopedy, ktoré ráno o šiestej hromadne vyrazia do ulíc a večer o desiatej majitelia zrejme majú už dosť a mesto zaspí. Celý deň ulice sú plné motoriek, a na semaforoch neraz by sa dali napočítať aj stovky, ktoré ako obvykle, vyrazia naraz, keď naskočí zelená. Moped je tu hlavný dopravný prostriedok, neraz vidíte na malých motocykloch celú famíliu s dvomi, tromi deťmi a rodičov, alebo náklady vysoké viac až dva metre.

 
Ranný ruch v zlom svetle a výnimočne s osobným autom © Eugen Takács

Napriek tomu ovzdušie mesta nebolo také nepríjemné, ako sme to mohli spoznať inde, v omnoho civilizovanejších krajinách. Mestská hromadná doprava je veľmi sporadická a je zabezpečovaná výhradne malými autobusmi. Po bývalej električke zmizli takmer všetky stopy. Občas len na stenách nájdete ozdobné konzoly, ktoré držali niekdajší trolej. Hanoj je celkom pekné mesto s nádychom francúzskej architektúry a zvyškom starého východoázijského vplyvu. Najviac snáď mesto pripomína vilovú štvrť v Bukurešti. Pekné rovné ulice, zdobené stromami a vilami, poprerušované chrámami a pagodami. V strede mesta je veľké jazero Hoam Kien s ostrovom korytnačiek – symbol mesta Hanoj a červeným mostom Huc, vedúcim do chrámu na ostrove.

 
Ostrov korytnačiek © Eugen Takács

Neďaleko je od jazera aj slávna jednonohá pagoda, kam veriaci pravidelne prinášajú voňavé tyče a ich zapália podobne, ako to robíme my so sviečkami. Smerom k Červenej rieke je zase obrovská hala mestského trhoviska. Ako som už písal mesto od šiestej hodiny ráno do neskorého večera pulzuje. Nákupné ulice sú plné malých obchodíkov, kde často aj vyrábajú tovar na predaj. Tak sa tu stretnete s drevorezbármi, nábytkármi, krajčírmi a podobnými, u nás už takmer neznámymi remeselníkmi. Napriek tomu, že tu úraduje akýsi socialistický režim to nevidieť veľmi ani na ľuďoch, ani na sortimente v obchodoch. Profesie sú zrejme už tradične oddelené, takže na jednej ulici sídlia všetci krajčíri, na druhej ulici dostanete všetko potrebné k mopedom, inde zase sú elektronické obchody vedľa seba.

 
Mestské domy v Hanoji © Eugen Takács

Dokonca som našiel v meste aj špičkový obchod na fototechniku s u nás nevídaným vynikajúcim sortimentom. Nevedel som odolať, tak som tam minul nemalé peniaze, ako neskôr sa ukázalo nie prvý raz. V prvých dňoch bolo totiž prekrásne slnečné počasie a teplo. Prehliadku mesta sme samozrejme nemohli vynechať a pozreli sme bývalý kráľovský palác ako aj mauzóleum veľkého vodcu Ho Chi Minha. Vo vojenskom múzeu sme prezreli celkom realisticky pripravené exponáty z dlhých vojen, čo táto krajina absolvovala v dvadsiatom storočí. Dozvedeli sme sa, že Vietnam bol vlastne takmer celom storočí vo vojne s niekým. Najprv s francúzskymi kolonizátormi, potom japonskými okupantmi, aby to vyvrcholilo vo vojne proti Spojeným štátom americkým. Popritom úhlavný nepriateľ bol stále v pozore, za čínskymi hranicami...

 
Kráľovský palác © Eugen Takács

 
Cesta v kráľovskom paláci © Eugen Takács

Mohli sme vidieť aké triky a nápady využívali Vietnamci proti obrovskej prevahe cudzích vojsk. Človek až keď tieto veci vidí, získa akúsi predstavu o húževnatosti národa a trochu pochopí aj ich mentalitu a svetonázor, čo ich koniec koncov priviedlo k definitívnemu víťazstvu nad cudzími silami a vplyvmi. Po takej návšteve človek pochopí rôzne veci a trochu zmení aj okuliare, cez ktoré sa pozerá na svet – a pochopí aj to, kde svetoví politici mýlili v minulosti. Všade, kde sme sa otočili, každý pracoval, a deti sedeli pekne v škole, alebo cvičili a hrali na ihrisku pri škole. Ľudia na uliciach mali riadne oblečenie a ani náš hotel veľmi nezaostával za hotelmi podobného typu v tejto oblasti. Strava bola jednoduchá, ale celkom chutná. Márne by ste však hľadali svetoznáme rýchloreštaurácie a pizérie...

 
Brána v areáli kráľovského paláca © Eugen Takács

Na brehu jazera bola veľká cukráreň európskeho typu s kávou a zákuskami, čo človek zvyknutý na podobné pochúťky nemohol vynechať. Dva týždne potom sme boli aj tak na kávovej diéte, lebo mimo hlavného mesta tento nápoj nepoznali. Nahradili sme to výbornými čajmi. Jeden večer sme navštívili tradičné vodné divadlo. Je to niečo celkom špeciálne, niečo medzi bábkovým divadlom a čínskym cirkusom. Figúry takmer ľudskej veľkosti plávajú na vode a herci ich riadia z pozadia s bambusovými tyčami pod vodou. Dej sme celkom dobre pochopili, išlo a tradičnú historku lásky a bitky s drakmi, aby nakoniec prišiel pompézny happy end. Samozrejme z predstavenia nemohlo chýbať tradičná ázijská pyrotechnika, takže divák odchádzal z divadla, ako z nejakého rockového koncertu.

 
Jednonohá pagoda © Eugen Takács

 
Voňavé tyče pred vchodom pagody © Eugen Takács

Hlavne mesto leží na južnom brehu slávnej Červenej rieky, na druhej strane je už akési dopravné predmestie Hanoja, Gia Lam. Červená rieka totiž rozdeľuje nielen krajinu (tečie zo západu od čínskych hraníc na východ k Juhočínskemu moru), ale aj dopravne. Na juh od Červenej rieky železnice majú rozchod 1000 mm, na severe od rieky trate čiastočne majú 3 koľajnice na normálny rozchod a na 1 000 mm. V stanici Gia Lam, pred hlavným mestom, sú použité oba rozchody a odtiaľto cez staručký, ale prekrásny most cez Červenú rieku vedie už len 1 000 milimetrová trať do stanice GA Hanoj, ktorá je vlastne hlavnou stanicou mesta. Meno toho staručkého, 2 500 m dlhého priehradového mostu je Long Bien, bol postavený podľa plánov Gustava Eiffela z Paríža v roku 1903.

 
Most Long Bien s vodným trhom na pohľadnici; archív Eugen Takács

Do roku 1954, vyhlásenia nezávislosti Vietnamu, most sa volal Doumerov most, podľa bývalého francúzskeho guvernéra a neskôr francúzskeho prezidenta Paul Doumera. Most napodiv prežil všetky vojny 20. storočia. Bol síce niekoľkokrát poškodený, ale veľmi rýchlo opäť opravený. Nie je v najlepšom stave a povolená rýchlosť počas môjho pobytu bola okolo 30 km/h. Tento most slúži železničnému spojeniu Hanoja a so stanicou Gia Lam a tým aj so severnými oblasťami Vietnamu. Z hlavného mesta na východ vedie, z obchodného hľadiska, najdôležitejšia trať do známeho prístavu, prakticky domácemu prístavu hlavného mesta, Hai Phong. V hlavnom meste začína chýrna, asi 1 730 km dlhá trať do Saigonu. 

 
Na uliciach mesta. V pozadí sú veľmi pestré náhrobné vence © Eugen Takács

Dnes celá aglomerácia sa volá Ho Chi Minh City, ale vlakové spojenie má stále názov Ha Noi Sai Gon. Je to hlavný koridor vietnamských železníc a vidieť obrovskú snahu túto trať udržovať v najlepšom stave a dosiahnuť cestovnú rýchlosť na 1 000 mm rozchode blížiacu sa 100 km/h. Mestom však prechádza trať dosť tradične, tesne medzi domami v úzkych uliciach, ktoré sú plné remeselníkov a iných ľudí, a ich veci a nástroje sú pekne rozložené na koľajniciach. Človek vlastne vtedy ani nevidí, že stoji na železničnej trati. Ak sa otvoria veľké brány stanice, majitelia veci majú asi 15 minút na odpratanie všetkého z koľajníc, aby rýchlik mohol nerušene prejsť medzi domami. A toto divadlo sa opakuje 6 - 10krát denne. Vietnamské stanice sú totiž oplotené a zatvorené a preto aj nesmierne dobre udržované a čisté. Prístup ku koľajam, nástupištiam je povolený len tesne pred príchodom vlakov.

 
Sídlisko na kraji mesta © Eugen Takács

Na poobedňajšej prechádzke som sa namieril do menej frekventovanej oblasti hlavného mesta. Aj tu žili ľudia v slušných podmienkach, aj keď pre nás trochu netypických. Nevedno prečo, ale vietnamské domy sú veľmi úzke, avšak niekoľko poschodové. Na prízemí domov je jedna veľká izba alebo obchodný priestor. Priamo z miestnosti vedú schody – dosť často točité na druhé poschodie a odtiaľ na tretie a pripadne aj na strehu, ktorú používajú aj ako dvor na sušenie bielizne a iné obvyklé činnosti okolo domu, ako napr. oprava mopedov. Ako ho dostanú na strechu sa mi nepodarilo vypátrať. Kuchyňa a hygienické miestnosti sú za izbami dozadu.

 
Bot Hang Dau v starej štvrti hlavného mesta © Eugen Takács

 
Kresťanský chrám hlavného mesta © Eugen Takács

Budovy sú pomerne náročne zdobené. Balkóny, stĺpy atd. prezrádzajú majetkové rozdiely medzi majiteľmi. V meste hromadná doprava veľmi neexistuje, avšak stačilo zakývať a niektorý moped okamžite vám zastaví a za málo peniazi vás odvezie kam chcete. Žiaľ jazykové bariéry nedávali nám veľa príležitostí s domácimi komunikovať, ale na odvezenie to stačilo. Vo Vietname veľmi nepoznajú chladničku, takže všetko jedlo je pripravené z čerstvej suroviny vo forme sliepok, kačíc, rýb a iných domácich zvierat a zeleniny. Domáce zvieratá sú transportované na živo k reštauráciám alebo trhom, aby tam šikovné ženy na uliciach v priebehu nesmierne krátkeho času zabili a spracovali pre kuchyňu. Počas takmer troch týždňov aj vo veľmi zaostalých lokalitách, kde ani pitná voda veľmi nebola, jedlo bolo však vždy chutné a bezproblémové.

 
Pagoda z vnútra s veľkými sochami © Eugen Takács

Hore v horách opekaná cukrová trstina slúžila ako dezert k vynikajúcej, čerstvo navarenej hustej slepačej polievke stolovanej na tehlách na ulici. Po prvej jazde do Hai Phongu nás prekvapil hustý dážď, napriek tomu, že sme boli údajne v strede suchého obdobia. Ani dvojdňový výlet do prekrásneho zálivu Ha Long Bay, more s tisíckami ostrovov, nás neobišiel bez lejaku, takže aj moja fototechnika trochu hnevala. Neostalo mi nič iné, ako po návrate do Hanoja som opäť navštívil fotoobchod, aby som si doplnil technické vybavenie na ďalšie fotografovanie, aby som vám, čitateľom, napriek dvojtýždňového lejaku mohol priniesť aspoň zopár dobrých fotografii. Posledný deň samozrejme vyšlo opäť slnko, a v prekrásnom počasí sme lúčili s hlavným mestom Vietnamu.