Innsbruck a jeho „Bahnen“

Dlhočizná súprava zložená z dvoch spojených jednotiek po odchode z Wien Hbf. a zastávke na Wien Meidling s nami ihneď vhupla do tunela, kde o chvíľku už nabrala plnú rýchlosť 230 km/h, aby sa po asi siedmich minútach vynorila uprostred lúk a polí na západ od Viedne. Svižná cesta pokračovala aj naďalej už o niečo menšou rýchlosťou. Dvestovku sme ešte dosahovali viackrát, väčšinou potom ako sme z okna videli že sa od našej trate odpojila dvojkoľajka smerujúca do mestečka pri trati. Vtedy sme väčšinou opäť vhupli do tunela ktorý bol podstatnou časťou bypassov stavaných na väčšie rýchlosti. Naša linka po vyjdení zo Salzburgu prechádza do Nemecka pričom do Rakúska sa opäť vráti už v údolí rieky Inn pri mestečku Kuffstein. Tu majú konečnú aj linky S-Bahnu z Innsbrucku. Zakrátko opäť vchádzame do tunela a na displeji opäť svieti 230 km/h. A to už prichádzame na stanicu Innsbruck Hbf.

Hungerburgbahn

Centrum mesta je spojené pozemnou lanovkou s časťou Hungerburg, ktorá mi pripomína trochu bratislavskú Kolibu. Lístky si kupujeme v podzemnej stanici Congress, kde začínajú lanovky z centra. O chvíľu v stanici „pristáva“ jedna z dvoch gondol. Gondola je tvorená piatimi kabínkami, z ktorých každá sa dá samostatne natáčať, teda vyrovnávať voči rôznemu sklonu dráhy. Začíname vodorovne, a tak cez predné a zadné okienko vidíme do susedných kabín.

Gondola s piatimi kabínami Hungerburgbahn © Vybo

Po prejdení krátkeho tunelu lanovka vyjde na povrch a zastavuje ešte v stanici Löwenhaus. Potom už prekonávame rieku Inn, za ktorou začína prudšie stúpanie. Keďže jednotlivé kabínky sú akoby zavesené na konštrukcii celej gondoly, tak pri pohľade dozadu už vidíme ponad strechu susednej kabínky mesto. Stúpanie naberie naozaj grády a po chvíli ešte zastavujeme na zastávke Alpenzoo v strmom kopci. O chvíľu napokon dorážame na konečnú Hungerburg. Všetky štyri stanice sú nápadné vďaka architektúre známej architektky Zahy Hadid. Pri konečnej stanici Hungerburg sa nachádza vyhliadková plošina ponúkajúca výhľad na mesto. Je tu tiež konečná autobusu, ktorému ale cesta z centra trvá dlhšie, navyše po početných serpentínach. A napokon je tu tiež dolná stanica lanovky Seegrubebahn, na ktorú pokračujeme aj my.

Seegrubebahn a Hafelekarbahn

Síce majú v názve Bahn, ale nechodia po koľajniciach. Preto sa im budem venovať len okrajovo. Na Hungerburgu nastupujeme do priestrannej kabíny visutej lanovky Seegrubebahn, aby nás expresne (iba za 6 minút) vyviezla na horskú chatu Seegrube v horskom masíve Nordkette severne od mesta.

Seegrubebahn © Vybo

Tu sa dá najesť, kochať sa výhľadom, ale aj prestúpiť na ďalšiu, už trochu menšiu lanovku na vrchol Hafelekarspitze. Táto cesta už trvá iba 3 minúty. Z vrcholu sa naskytá prvýkrát pohľad nielen na Innsbruck, ale aj výhľad severným smerom na členité pohorie Nordkette. Lanovky na Seegrube a Hafelekar spolu s pozemnou lanovkou Hungerburgbahn bývajú spoločne označované aj ako Nordkettebahn.

Strassenbahn Nr. 6

Nemecký preklad slova električka, teda Strassenbahn, síce jasne naznačuje, že ide o trať ulicami mesta, to však veľmi neplatí pre Innsbruckú električkovú linku číslo 6. Konečnú ma na okraji centra pri vozovni miestneho dopravcu IVB, ktorý prevádzkuje MHD v Innsbrucku. Hoci sa tu nachádza klasické obratisko, už pár rokov na tejto linke ale premáva obojsmerný Cityrunner od Bombardieru. Električka, premávajúca iba raz za hodinu, sa po vyjdení z konečnej zakrátko ocitá v stúpaní a v lesoch. Turisti ju môžu využiť aj kvôli návšteve zámku Ambrass, ktorý sa nachádza neďaleko zastávky Tummelplatz. Postupne viacerými serpentínami v lese prekonáva prevýšenie 250 m. Na trase má viacero „lesných zastávok“, na ktorých však nevystupujú ani nenastupujú žiadni cestujúci. Trať má rozchod 1 000 mm a v ostrých zákrutách musí električka výrazne spomaľovať. Trasa mi trochu pripomína TEŽ.

Električka v konečnej stanici Igls © Vybo

Z okna vidno, že kopec na ktorý stúpame, je popretkávaný sieťou turistických chodníčkov, míňame dokonca detské ihrisko v prírode. Po vyjdení z lesa sa objavuje civilizácia v podobe dediny a zastávky Aldrans. Aj tu, aj na ďalších troch zastávkach je však frekvencia vystupujúcich a nastupujúcich mizivá. Po 20 minútach dorážame na konečnú v horskom stredisku Igls. Na konečnej zastávke sa nachádza stanička pripomínajúca klasické lokálkové železničné stanice s dopravnou kanceláriou, čakárňou a čistučkým WC. Okolo stanice je zopár domov a veľa zelene. Čo však odlišuje stanicu od železničných lokálok, je obratisko, ktoré sa nachádza hneď za ňou. Obratisko je zatrávnené a upravené na menší parčík s umeleckými dielami, takže sme ho najprv takmer nepostrehli. V súčasnosti samozrejme nie je využívané, keďže električky sem jazdiace sú obojsmerné. Igls je horské stredisko, ktoré mi pripomína Smokovce v Tatrách, nachádza sa tu aj dolná stanica lanovky na vrch Patcherkofel. Množstvo cestujúcich na linke 6 sa však s davmi na TEŽ nedá ani porovnať (aj keď neviem, či je to trvalý stav). Faktom však je, že z Innsbrucku sem jazdí aj autobusová linka 33, ktorá ma konečnú priamo pri dolnej stanici Patcherkofelbahn.

Stubaitalbahn

V deň, keď sa počasie trochu rozplakalo, sme si povedali, že nebudeme sedieť iba na hoteli, ale využijeme našu záľubu v pozorovaní mesta a okolia spoza okna vlaku a MHD. Priamo pred hlavnou stanicou sa na električkových nástupištiach nachádza aj jedno, pri ktorom vyčkáva električková linka s označením STB. Ide opäť o regionálnu električkovú linku, ktorá z mesta Innsbruck vychádza do údolia Stubaital cez lyžiarske strediská až na konečnú Fulpmes.

Električka STB v konečnej stanici Kreit © Vybo

Opäť nasadáme do poloprázdnej súpravy typovo rovnakých električiek, aké jazdia po meste. Zaujímavosťou tejto linky je aj prechod cez historickú staničku Stubaital Bahnhof, za ktorou začína areál vozovne a dopravného minimúzea. Človek tak absolvuje malú exkurziu po vozovni, po ktorej nasleduje serpentínovité stúpanie do kopcov. Trať je jednokoľajná, v niektorých staniciach je možné križovanie. Spoje jazdia každú polhodinu, ale iba každý druhý ide až do konečnej Fulpmes, čo je pomerne veľká obec s vyše 4 000 obyvateľmi a lyžiarskym strediskom. Náš spoj ale končí v malej staničke Kreit (na mapách označená aj Kreith), okolo ktorej sa nachádza iba niekoľko domov. Po vystúpení sa opäť ocitáme na malej tichej „lokálkovej“ staničke a užívame si okolité ticho. Iba z diaľky hučí doprava na Brenner Autobahn medzi Talianskom a Tirolskom. Máme tiež pekný výhľad na diaľničný most Europabrücke. Keďže počasie je stále sychravé, zdržíme sa len krátko a o chvíľu nastupujeme na spiatočnú cestu. Keď sa križujeme so súpravou idúcou až na konečnú Fulpmes, vidím že je podstatne viac naplnená ako naša, ktorá končila v Kreite.

Vonkajší šikmý výťah na Bergisel © Vybo

Záver

V Innsbrucku môžete naraziť ešte na jedny koľajnice, v areáli olympijského parku Bergisel na juhu mesta. Premáva po nich kabína vonkajšieho šikmého výťahu až na vrchol skokanského mostíka, kde si môžete užiť jedlo v reštaurácii a ďalšie krásne výhľady. Túto atrakciu sme však už nestihli vyskúšať, iba si ju odfotiť. Innsbruck má čo ponúknuť, nielen lyžiarom, turistom a milovníkom histórie, ale aj milovníkom verejnej dopravy.

Úvodná snímka: Konečná stanica Hungerburg © Vybo

Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský