Čínska republika

Cez letisko Taoyuan vedie fialová linka taipeiského metra, automaticky na pneumatikách. Ňou sa približujeme ku hlavnej trati smerom od Taipei ku stanici v Zhongli. Zviezli by sme sa ja na, len ktosi nedobudoval trasu až na stanicu. Pre pána taxikára nieje zlé mať názov stanice napísaný a kľudne aj po čínsky aspoň na mape, naše jazykové schopnosti sa veľmi nestretajú. Aj prekladač v telefóne vrelo odporúčam pokiaľ ste v mandarínskej čínštine nedosiahli výraznejších úspechov. Tým sa dostávame na stanicu miestnych železníc TRA (Taiwan Railway Administration). Vyrážame dolu na juh do Hsinchu, východzej stanice lokálky Neiwan line. Bočných tratí nieje mnoho a oplatia sa vidieť aj v daždi ako dnes. Dieselový DR 1000 pre tieto trate nemá otváracie okná čo v tomto počasí až tak nevadí. Ak máte šťastie, dá sa sedieť vpredu vedľa rušňovodiča, ale len v jednom smere. Prechádzame cez niekoľko zastávok a bývalých staničiek až po konečnú, čo je milá dedinka zariadená na turizmus, pre počasie dnes nijak hojný.

Neiwan, DR1000 © Tomáš Votava

Zabezpečenie je prapôvodným traťovým žezlom s obručou ako všetky miestne lokálky. Prejdeme sa, zjeme čosi pečené na špajli a už sa vezieme naspäť do Hsinchu. Tu v kaviarni dostávam tri rôzne kávy naraz, ktoré som si anglickou debatou nepochybne vlastnoručne objednal. Nuž, jazyková bariéra v praxi, ale po noci v lietadle ani to nie je veľa. Naším dnešným cieľom je Chiayi v strede ostrova, kam podvečer do hotela pri stanici dorážame. Je to východzia stanica Alishanskej lesnej železnice (odnedávna aj sesterskej s Čiernobalogskou), ktorej asi najzaujímavejší úsek následujúci deň si ideme pomocou taxíka prejsť. Náš objednaný šofér je šoférka June. Mať anglické krstné meno je tu masový zvyk. Vezie nás stále užšími cestami stovkami serpentín ponad stanicu Dulishan do mierne upršaného pralesa. Máme niekoľko hodín a množstvo turistických chodníkov, skôr schodísk po kopci, ktorý by mal byť známejší ako Dulishanská trojitá špirála. Trať sa na tomto mieste potrebuje dostať na hrebeň o 200m vyššie a aj sa dostane pomocou takmer neustálych pravých oblúkov a mnohých tunelov.

Mapa Dulishanu (z vlaku) © Tomáš Votava

Tým sa však netvrdí, že by zvyšok železnice bol menej na pozeranie. Trať vedená z pobrežnej nížiny stúpa do 2400m na 760mm rozchode, celková dĺžka sa uvádza 86km. Postavila ju pred sto rokmi japonská okupačná správa na ťažbu cyprusového dreva. Nazýva sa doteraz lesná, ale v jej lesne-veľkorysom prevedení s 50 tunelmi, mostami, špirálami a aj úvraťami sa dá pochopiť, že japonská správa svoje drevo potrebovala dosť súrne. Pôvodne tu slúžili parné lokomotívy typu Shay, z ktorých dve možno ešte vidieť v občasnej premávke, dnes to rieši dieselová produkcia od Hitachi. Vlaky majú lokomotívu na dolnom konci a riadiaci vozeň vpredu. Pokiaľ pominiem lokálne pendlovacie vlaky, cez víkend idú tri spoje hore a tri späť. Cez týždeň len jeden. Pre zosuv len po Shitzulu, zvyšný úsek je na vás. Niekoľko zosuvov sa už v minulosti stalo a nezaobišlo sa to bez obetí na turistoch. My o niečo neskôr pochopiteľne ako dopravu do Alishanu volíme vlak. A autobus. Vagóniky majú málo otváracích okien, len na krajoch. Klimatizácia úspešne bojuje s hmliacimi sa oknami vo vlhkom pralese a vláčik sa rúti do hôr rýchlosťou občas aj vyše 30 km/h. Rovné úseky dole v nížine obľúbené sa končia za mostom pri stanici Zhugi, odtiaľto je to aj odpohľadu lesná železnica. Snaží sa držať vrstevníc väčšinou pomerne ostrými oblúkmi a kde to nestačí mostami a tunelmi. Neustále naberá výšku. Všade kde sa stromy rozostúpia otvorí sa výhľad do dolín stále hlbších.

Pohľad smerom k Dulishanu © Tomáš Votava

Rozhľad máme striedavo na oboch stranách, trať sa snaží držať hrebeňa. Naším cieľom je Alishan, pre spomínané zosuvy prestupujeme na autobus (vo vlastnej réžii, AFR toto nerieši) v skoro až veľkej stanici Fenqi hu. Je tu množstvo stánkov, alebo dve parné Shay na pozeranie. Zvyšok trasy po ceste je tiež veľmi panoramatický, vôbec ie pre milovníkov rovných ciest a sme na mieste. Celá oblasť je národný park, stredisko je trochu v tatranskom štýle bez prístupu osobných áut, tu sa však vaša noha zeme nevyhnutne dotknúť nemusí. Chodníky, mostíky a schody sú v dokonalom stave a všade v dosť veľkom areáli. Našťastie sa dá chodiť systematicky len dolu a tam nastúpiť na patričný vláčik. Miestny od zvyšnej siete zatiaľ oddelený koľajový systém úvratí sa tu používa ako električka s polhodinovým intervalom v špičke. Jazda za 100TWD (3€). A dáte ich než by ste šliapali späť tých 500 schodov. Povinná jazda tu je aj jazda na lačno do stanice Zhushan v 2400m, kde o 6:33 dávajú východ slnka nad Taiwanom. Vlaky idú dva a sú plné ľudí, čo nemali raňajky. Krásny východ sa udeje za zborového "Aáááááá" a je to zatiaľ najmasovejšie nafotený, aký som kedy videl. Organizujú sa tu aj občasné fotojazdy s parnou Shay na čele. Po dvoch dňoch sa vraciame do nížiny taxíkom po momentálnu konečnú Shitzulu.

Stanica Shitzulu, momentálna konečná pred Alishanom © Tomáš Votava

Zatiaľ je trochu zabudnutá, väčšina ľudí jazdí po a zo spomínaného Fenqi hu, kde ku nám šiestim nastúpi celý zvyšný vlak. Počasie máme krásne, preto máme aj nafilmovaný zjazd dulishanskou špirálou, k zhliadnutiu na YouTube. Vystupujeme stanicu pred konečnou v Chiayi Hinoki pri depe s parkom, kde je voľne k nahliadnutiu prierez kompletnou vozbou tejto dráhy včetne historickej. On to ani nieje až tak park, ako skôr obrovská predzáhradka depa. Týmto máme zmapovanú naozaj úzkorozchodnú sieť a pokračujeme na normálnom rozchode 1067mm. Ďalší deň sa presúvame do Ershui, východzej stanice lokálnej Jiji line. Celodenný lístok tu stojí 90TWD (o niečo menej ako jazda v Alishane) a dopravu riešia opať dieselové DR 1000.

Jiji Line © Tomáš Votava

 ednokoľajná trať jemne stúpa cez niekoľko staničiek včetne mestečka Jiji až do Checheng k úpätiu priehrady Mingtan. Súprava ide za 15min späť a my s ňou, priehrada nás na rozdiel od miestnych rodín až tak neberie. Celkovo sa dá vidieť, že ak sa v Ázii niečo označí ako Atrakcia, ľud ide a skontroluje si to. Keby to i priehrada bola. So zastávkou v Ershui ideme do Changhua. Tu sa spomína v preklade "garáž zábavného tvaru", po našom depo s točňou, budhistické a zenové chrámy, a palác skla. Výstavka v depe je trochu stručnejšia, ale poteší, hlavne deti. Systematicky všetko prezerajúc postupne s pribúdajúcou odvahou sa vrháme i do nakupovania niečoho na jedenie. Ak to vyzerá ako pečená kukurica s niečím, nepotrebujete odvahu. Ak je to však v cestíčku prípadne bez a nieje jasné, kde presne to v kačici bolo a či to vôbec bolo v kačici, to už si žiada smelší prístup. Býva jednoduchšie to len fotiť.

Pečené prekvapenia © Tomáš Votava

Chrám skla, obrovský hangár predajní skla na predmestí vám zasa osvetlí, že sklenené jelenčeky u starej mamy v sekretári boli len začiatok a ešte aj vkusný. Na záver jazda osobným späť do Chiayi a máme dosť. Nasledujúci deň sa posúvame po ostrove ďalej. Sieť viacmenej kopíruje dookola pobrežie. Mierime na juh dieselovým expresom pretože spojenie západnej a východnej strany ostrova na juhu zatiaľ nie je elektrifikované, ale pracuje sa na tom. Prejazd cez dolný koniec vnútrozemského horstva je z tých krajších. V Taitung presadáme do značne aerodynamickejšieho Taroko Expresu do Hualien úzkou pobrežnou rovinou. Trať je rovnejšia, koridorovejšia ako na západnej strane a jazdí sa do 130 km/h, maximum na miestnom rozchode. Údržba musí byť vzorná, súprava sviští hladko, pocitovo by sa z úzkorozchodky vytrieskalo aj viac. Hualien je mesto s veľkou stanicou, inak však železnične ani turisticky nie veľmi napínavé. Však za mestom začína roklina Taroko Gorge a tú vidieť treba. Hlboká je miestami odhadom kilometer a vraj čo balvan, to mramor, turizmus tu kvitne. Poprechádzame čo zákon káže a pokračujeme hore na sever. Tentokrát najznámejším a naklápacím, tzv. Puyuma expresom.

Naklápací TEMU2000 Puyuma Express © Tomáš Votava

Koncom minulého roku sa žiaľ preslávil nehodou, keď rušňovodič 45minút riešil s dispečerom problémy s reguláciou výkonu, až vošiel do stanice v oblúku maximálnou rýchlosťou a neobišlo sa to bez obetí. Odvtedy majú tieto expresy dvoch pilotov, nech sa má kto vykecávať s dispečingom. Úplne bezpečne sa dopravíme do Ruifang odkiaľ vychádza lokálka do Jingtong, onehdá uhoľných baní. Na tejto trati však ide o stanicu Shifen, kde vystupuje drvivá väčšina cestujúcich. Hlavnú obchodnú ulicu tvorí trať, kde každú hodinu vlak oboma smermi rozoženie dav na chodníky. Ako tradíciuctiaci občan sem musíte prísť vypustiť metrový lampión s želaním, ak to v čínštine môžem posúdiť, možno s modlitbou. Za minútu štartujú zhruba dva a to je pracovný deň. V tomto a pridružených suvenírovniach s občerstvením spočíva miestny mocný priemysel, železnica ho kŕmi účastníkmi. Je to veselé ako aj všetci naokolo.

Za vlakom lampionári zaujímajú štartovacie pozície, Shifen © Tomáš Votava

To je na dnes všetko, už sa len doviezť do Taipei do hotela pri stanici. To znie pohodlne až do momentu keď v mamuťom podzemnom systéme obchodných pasáží s kuframi skúšate trafiť správny východ, pretože to "je niekde tu". Ani po troch dňoch pobytu sme tu nešli úplne naisto. Taipei je veľkomesto s ázijsky veselou urbanistikou, ak je to slovo tu vôbec povolené. Z nášho hľadiska je tu 5 liniek metra, z toho hnedá je automatická VAL na pneumatikách. Okolo ZOO zasa vedie veľmi členitá lanovka s troma medzistanicami a peknými panorámami na mesto. Treba aj odignorovať jemnú intoleranciu k výškam a navštíviť domček Taipei 101, aj keď sa dostanete len na 91 poschodie, stále je to otrasne vysoko s pekným výhľadom. Zato sa zveziete najrýchlejším výťahom na svete s rýchlosťou v strede dráhy 60km/h. Za 37 sekúnd som nestihol včas natočiť ukazateľ rýchlosti, je to proste moc rýchle. Ku kompletnému zážitku v tejto krajine potrebujete ešte odvoz vysokorýchlostnou trasou opäť dolu na juh. Taiwan má svoju HSR privátnu spoločnosť. To spôsobuje, ze zatiaľ čo v Taipei sa výchádza z Hlavnej, stanice menších miest sú pekne za humnami. To nevadí v mestách ako Tainan s metrom na každej stanici, ale napr. v Chiayi by ste šli na šinkansen asi ako z Bratislavy do Rusoviec.

HST šinkansen série 700 © Tomáš Votava

Tu konkrétne na šinkansen série 700 od Kawasaki Heavy, ich prvej zahraničnej zákazky. V značne veselšom nátere oproti originálu. Vezieme sa celú trasu až na juh do Kaoshiung. V tomto prístavnom meste HSR končí, ďalej už nieje väčšie mesto, len rekreačná oblasť. Pretože po celej dobe zodpovedného naháňania vlakov máme po všetkých stránkach dosť mierime na posledné dva dni rovno na pláž vedľa baru robiť nič. Tejto úlohy sme sa zhostili exelentne, či aj dokumentácie ponechávam na vašom ctenom posúdení.

Ďalšie video a fotografie nájdete v týchto zdrojoch:

• Taiwan by train - YouTube
• Alishan forest railway - Fotky Google
• Taiwan Railway Administration + HSR - Fotky Google
• Taiwan - Fotky Google - všeobecno-turistické

Úvodná snímka: Jhangnaoliao, 543 m, vlak z nížiny © Tomáš Votava