Myanmar z vlaku

Yangonská okružná železnica, v originále Yangon Circular Railway, je niečo, čo vám umožní pohodlne vidieť veľkú časť bežného života, je to naozajstný ľudový dopravný prostriedok. Bývame pri Yangon Central hlavnej stanici, odkiaľ tieto vlaky vychádzajú, a to presne. Tá presnosť po odchode trošičku poklesne, ale zjavne to nie je hlavný problém. Treba zistiť, ktorý vlak je naozaj Circular a trojhodinová prezentácia sa môže začať. Okruh má 45.9 km s 39 stanicami, rozchod 1 000 mm ako celá sieť (Myanma Railways). Lístok je za 200 Kiatov, teda 0.13€, a nekupuje sa v pokladniach vo vestibule, ale v "takom domčeku" na siedmom nástupišti.

Yangon Central, t.j. Hlavná © Tomáš Votava

Posádku tvoria dvaja sprievodcovia, zopár nedefinovaných zamestnancov a dvaja policajti seriózne ozbrojení. Títo naši majú Kalašnikov a Uzi. Sú milí, ich robotou je púšťať z tranzistoráku populárnu hudbu a jesť slíže s niečím. Vlaky samotné sú väčšinou japonské RDC, z ktorých sa dajako nestihlo odstrániť pôvodné smerové značenie. Vnútri sú k videniu japonské reklamy aj pôvodná tabuľa pre výpočet japonského cestovného. Vlak udržuje decentnú rýchlosť medzi častými stanicami, trať vlastne ani inú rýchlosť neumožňuje, ale drsne sa rekonštruuje. Ľud vozí seba aj všetko, čo treba prepraviť, sprievodcov občas zaujímajú lístky, predajcovia všetkého možného po vlaku predávajú neustále. Stánky s jedlom aj v tej najmenšej, alebo rovno v samoprenosnej podobe sú v tejto krajine ale úplne všade, vlak nie je výnimkou. Za oknami ubieha mesto, alebo to ako sa mesto tu chápe. Urbanizmus by som moc neočakával, ide skôr o organický rastový princíp. Aj v úplnom centre možno začuť kohúta.

Yangon Circular Railway, japonská vozba © Tomáš Votava

Môžete si dosýta vychutnať cestovanie v otvorených dverách hompáľajúc nohami vo vetre, je to fajn na ochladenie v tradičných 35C a viac. Posuvné dvere sa nezatvárajú, dvere v ostatných osobáčikoch bývajú rovno priklincované. V expresoch sa aspoň proforma zatvoriť dajú. Pokiaľ tak ako my plánujete okruh nedokončiť a niekde vystúpiť, anglický názov stanice je väčšinou len na začiatku. Na budove býva meno už len v miestnom peknom gulôčkovom písme, v ktorom sa nepohnete. My plánujeme dnes ešte vidieť okrem iného Švedagon pagodu, pretože tá je povinná, mohutná a zlatá. To je zároveň jemný paradox tejto nie veľmi bohatej krajiny, ktorá má na druhej strane zlata dosť. A aj jadeitu. Sú tu isté striktné pravidlá odievania v pagodách a tak končím v slušivej sukni, čím pôsobím sťa bežný mjanmarčan. A samozrejme naboso, to platí pre každý chrám. Zámerne sa príliš nerozpisujem o ostatnej kultúre, na to by tu nebolo miesto.

Švedagon pagoda Yangon, povrch kompletne zlatý © Tomáš Votava

Pagody, a to mnoho, uvidíte určite, aj keby ste nevystúpili z vlaku. Toto je krajina budhistická a berie sa to veľmi vážne. Už asi 10 storočí. Mimo vlak sa pohybujeme taxíkmi, dobrou pomôckou je gúglmapa v telefóne, názvy ukazuje aj v barmštine. Dátové SIM karty sú lacné. Aj to skúšame občas vysloviť, ale zjavne nesprávnym prízvukom. Yangon má autobusovú sieť, vozidlá jasne označené YBS a číslom, len bez domácej predprípravy sa tým celá naša informovanosť končí. Taxi stojí okolo 5000-7000K, asi 3-5€, a pán vodič vám ju nahlási vopred. Pokiaľ by nevyhovovala. Špeciálne v Yangone je zakázané všetko menšie než auto kvôli plynulosti a vskutku to ide slušne aj v ázijskej špičke. 50 rokov nazad armáda zaviedla pravostrannú prevádzku. Ale ako aj mnoho vlakov sa autá nakupujú v japonsku, s volantom napravo, a to skoro všetky, okrem možno každého stého.

Yangon Central, Upper, čiže vrchná, čiže 1. trieda © Tomáš Votava

Ráno sme nastúpení opäť na Centrálnej u expresu do Mandalay. Je pred 5.00 a nás čaká 600km za 18 hodín. Lístky už máme vyzdvihnuté z agentúry vopred, priamo u železníc to online nejde. Môžete to skúsiť v pokladni bez záruky miestenky. Agentúra vám ich zoženie v zadanom termíne za províziu zhruba 100%, cena je takto vyše 10€ v prvej triede. Ale je v tom životné poistenie za 7.71K, čiže asi 0,53172 Centu! 1. trieda sa tu zove Upper Class, čo predstavuje naklápacie otočné kresielka vskutku mäkké. V oknách sú možno aj spúšťacie sklá, ktoré nikoho nezaujímajú, obľúbenejšie sú plechové rolety s vetrákmi, zelené závesy a zatváracie dvere. Súprava vyráža načas a onedlho sa rútime tmou. Je to však len pocit, rýchlosť nikdy príliš nepresiahne 50 km/h, GPS by neklamala. Zodpovedný barmský rušňovodič si viac netrúfne, čo je veľmi správne. Povesť (a rôzne zdroje) hovorí, že mjanmarské railways sú „bumpy“, čiže hojdavé. Asi to bude mať súvis s pomerne krátkymi a odpohľadu dosť voľnými koľajovými spojkami.

Koridorová trať Mandalay – Yangon © Tomáš Votava

Podľa ich umiestnenia vedľa seba rozoznávame na vlastnej koži nadskakovanie ako na koni, pri umiestnení náhodnom niekde v koľaji užívame kymácanie, a to značné. Rozkmit medzi vozňami vie byť vyše pol metra. Preskakovanie medzi nimi už vyžaduje niekedy psychickú odolnosť. Ako to, že miestne drobné predajkyne tade prechádzajú s obrovským podnosom na hlave, nechápem dodnes. Ale prechádzajú a riešia občerstvenie nonstop. Jedálne vozne tu existujú, príliš ich netreba, keď všetko jedlo chodí neustále ku vám. Táto trasa vedie pomerne rovinatou krajinou a tak sa viac pozeráme na život okolo trate. Z vlaku vidíte celkom dosť, žije sa tu hneď za traťou, občas aj na koľaji a do staníc sa bývanie prelieva pravidelne. Spočiatku trochu neviem rozoznať medzi miestnym štýlom a tým, čo by sme asi nazvali núdzou. Postupne ale naberám dojem, že väčšina videného je miestny štýl. Domčeky, prípadne obydlia, sú pozliepané z rôzneho materiálu, ale väčšinou z dielcov predávaných v tunajších stavebninách.

Nástupište na vidieku © Tomáš Votava

Dojmu nepomáha ani momentálne sucho a teda neskutočný prach všade. A veľmi jemná výhrada smeruje ku odvozu smetí, ktorý občas asi ani nie je. Medzi tým všetkým vidíte majestátne pagody, pochopiteľne blyštivo zlaté a pohodovo sa tváriaci ľud. Miestami je to spôsobené žuvaním betelu, ktorý má mať sugestívne- občerstvujúci účinok. To by bolo fajn, ale pľujete z neho krvavočerveno a zuby vám hnednú. Po čase černejú. A vyzerá to rôzne, len nie dobre. Decentne sa rútiac krajinou prechádzame cez hlavné mesto Nay Pyi Taw a jeho sem nezapadajúcu stanicu európskeho štýlu. Roku 2004, na odporúčanie astrológov (tu veľmi dôležitý hlas), armáda postavila hlavné mesto vo veľkom štýle na zelenej lúke. Takto podobne to v bohatej histórii Barmy urobilo množstvo panovníkov. Sú tu ministerstvá, hotely, letisko, osemprúdové cesty, len ľudia tu trochu chýbajú, nápad sa zjavne neujal.

Nay Pyi Taw prvé nástupište © Tomáš Votava

Z vlaku vidím len tie mamutie cesty a päť áut v čase podvečernej špičky vyzerá veľmi exoticky. Stanica je tu moderná, len trochu pochybujem o rentabilite ostatných troch perónov. Práve sa stmieva, zábavy je menej a sme smelší v nakupovaní kdečoho pečeného. Pre obveselenie tu máme niekoľko železničných myšiek, ktoré treba uplácať kukuricou, aby sa dali fotiť. Potme to nejde bohvieako, ale jeden sa pobaví. Sľúbených 18 hodín jazdy vlaku zďaleka nestačí, v Mandalay pristávame zhuba za 20 hodín. Z tohoto komfortného vozňa na chiroprakticky húpavej trati vystúpite bez tuhého chrbáta, ako napr. z lietadla, toto sa musí mjanmarským železniciam nechať. Mandalay je veľké mesto s patričnou k tomu stanicou, pred ktorou číha množstvo tuktukov na takých ako my. Všetky chladnokrvne obchádzame zháňajúc veľký taxi. Po chvíli nezostáva iné než sa obrátiť na jedného z mnohých agitátorov s takouto objednávkou. Pán odbehne s nadšeným „Big kár, nou problem!“ a privezie tuktuk. Ale vskutku veľký, aj s obrovskými kuframi sa v ňom pohodlne rozťahujeme. Neskôr si tu užijeme cestnej dopravy a je lepšie, ak pilotuje niekto miestny.

Najväčšia kniha na svete, stránka v každej kaplnke, stovky,
Kuthodaw Pagoda Mandalay © Tomáš Votava

V Mandalay sme pre neželezničnú kultúru, ktorej je dosť, toto bývalo tiež hlavné mesto. Jedna z atrakcií je plavba po rieke Irrawaddy za miestnymi rybármi, ktorým tu s lovom pomáhajú (za drobnú úplatu) riečne delfíny. Sú len dve miesta na svete, kde tieto zvieratá možno vidieť, ale blbnú, a urobiť slušnú fotku je dnes nemožné. Popri navštevovaní zaujímavostí sa dostávam aj na starú imperiálnu staničku v Pyin Oo Lwin v príjemnejšom klimate asi 1000m nad Mandalay. Milé miesto, ale vlak do záberu ide zo dva krát za deň, a ten nemám. Je na trati smer Lashio a prechádza cez ohromujúci Goteik viadukt. Žiaľ, cestou do tejto oblasti oplývajúcej vojenskými operáciami prichádzate o všetko cestovné a iné poistenie. Neskôr v Mandalay je na večeru najvhodnejšia reštaurácia Delight s výhľadom na všetky oba mosty, pričom slnko romanticky zapadne za cestno železničný Sagaing. Nerátajúc to, že MR dodali ku večeri hneď dva vlaky, aj keď žiaden presne do západu slnka.

Príspevok M.R. K večeri cez most Sagaing, reštaurácia Delight Mandala
 © Tomáš Votava

Po dvoch dňoch mierime do iného bývalého hlavného mesta, Baganu. Trochu si to zjednodušujeme lietadlom za dajakých 40 minút letu. To, na ktorú z troch leteckých spoločností máte letenku, nie je veľmi zaujímavé, ak je pasažierov málo, vezme vás dnes letiaca. Ich linky sú skoro zhodné, zjavne si nijak nekonkurujú a všetci lietajú na ATR 72. Obe letiská sú v miestnej veselej architektúre a taxislužba má pevné ceny uvedené na tabuli. Hneď tu sa musí kúpiť aj lístok pre vstupy do pamiatok, je neprenosný, preto si vás vyfotia a potom sa sporadicky vyžaduje. Kvôli pamiatkám tu ste a je ich dostačujúco. Uvádza sa 3822 stúp od obrovských chrámov po úplne všetky. Nedá sa to vidieť, ale možno to skúsiť z balónu, ak sa máme držať dopravy. Toto je samozrejme turistická záležitosť, nesmierne populárna, tri spoločnosti štartujú so svojou formáciou. Všetci naraz, lebo vhodný čas je len jeden, a to značne skoro ráno, na nebi je potom celkom provoz. Ale zážitok to je viac než zapamätateľný.

Jeden zo správne zorganizovaných záberov, pre ne sa chodí do Baganu
© Tomáš Votava

Taktiež máme možnosť poznať pri inej príležitosti pojem „ako na kravách“, teda bez úvodzoviek, pri návšteve vidieku. Cestu späť už riešime poctivo vlakom. Tentokrát pravidelným osobáčikom. Jeho odchod sa organicky pozmeňuje, v čom sa vyzná jedine naša sprievodkyňa Thet Thet, ktorá nás berie na stanicu v pravý čas a dokáže zakúpiť aj lístky. Oproti leteckým 40 minútam to osobný sľubuje stihnúť za 9 hodín v „obyčajnej“ triede za 2,20€ pre troch. Ale bez životného poistenia. Trať trochu kľučkuje vidiekom, než sa pred koncom cesty napojí na hlavnú Yangon - Mandalay, a zastavujeme úplne všade. Niektoré zastávky ani nechyrujú o označení. Cestujúcich tak akurát, mnohí dopravujú balíky niečoho, niektorí nakladajú do služobného vozňa viac tovaru na trh. Napríklad veľké kameninové nádoby, v ktorých sa tu úplne všade ponúka pitná voda. Ale naozaj pobaví, keď v Nahtogyi pristúpi do svojho vagóna zo 15 kravičiek, nijak nadšene.

Naši spolucestujúci, Nahtogyi © Tomáš Votava

Nepamätám, kedy som s nimi šiel naposledy vo vlaku. Rýchlosť udržujeme decentnú a užívame si to na plastových sedačkách. Možno stretnúť aj drevené. Dá sa vidieť aj zvláštny krátky vagón, kde sa sedí v strede chrbtom k sebe. A zasa netrpíme hladom ani smädom, obchod ide aj tu hneď ako sa vonku trochu rozvidnie, nebudú vás predsa budiť. Sľúbených 9 hodín sa zasa tak úplne nestihne a sme v Mandalay. Tentokrát už nezháňame do hotela žiaden západniarsky taxík a berieme vhodne veľký tuktuk. Cestná doprava v Mandalay je o poznanie organickejšia v porovnaní s Yangonom. Množstvo skútrov, tuktukov, áut a spôsob zdolávania križovatiek chce istý výcvik. Nič ako meststká hromadná doprava nevidno.

Zelený superexpres do Yangon, náš do Thazi, Mandalay Hlavné
© Tomáš Votava

Ďalší deň sa presúvame do Thazi na hlavnej trati do Yangonu. Bolo by fajn pokračovať smer Heho, ale pri miestnych časoch a prípojoch nemožné. Lístky už máme vyzdvihnuté z inej agentúry vopred a sme v Upper triede. Toto je zjavne superexpres, pretože je zelený, má rozhlas a jedlo roznášajú priamo sprievodcovia. Vrátane vajíčok na tvrdo, aj prepeličích. Drobní predajcovia sem za jazdy nesmú, ale aspoň v staniciach na ceste naskakujú na vchodovom zhlaví. Bez podnosu na hlave. Taktiež pred odchodom prejde vlak asi desaťčlenná komisia zamestnancov, ktorá sa tvári veľmi seriózne. Tabuľka na stene nabáda nefajčiť, nepľuť betel, nesypať odpadky a nebozkávať sa. Tu sa to vcelku dodržiava, v ostatných vlakoch je snaha, ale rozhodne sa nik nebozkáva. Troj hodinová jazda v 1. triede stojí 1,34€, z toho životné poistenie 0,001096€, teda asi desatinu centu. Otázka „Čo stálo poistenie?“ už je dobrý folklór. Tento vlak je plne obsadený a my pomaly vyrážame už známou trasou do Thazi. Je to dopravná križovatka, vystúpili sme zo superexpresu a tak očakávame pred stanicou taxík, tuktuk, niečo. Ale tu nieje nič. Tak ideme pešo s kuframi asi pol kilometra do Wonderfull Guest Housu, pretože tu nie sú ani hotely. Bývanie je to malé, veselé a obrovsky kontrastujúce s doterajšími serióznymi hotelmi, ale čisté a domáci su zlatí. Ráno máme vybavené dva vozíky s koníkmi a na stanici sme hneď.

Koníky sú spoľahlivý odvoz, Thazi © Tomáš Votava

Kategóriu vlaku smer Heho neviem odhadnúť, stojí všade, ale miestenkový Upper Class má. Za stanicou v depe ešte mám čas vyfotiť garratovu lokomotívu ako pomník, staničné zátišia, a decentným odpichom vyrážame. Onedlho sme pri úpätí horstva, ktoré mienime dnes zdolať, GEC - Alstom v čele už musí čosi predviesť. Nie je to veľmi presvedčivé, do svahu sa rútime okolo 20 km/h a menej. Na staniciach prebieha podobný trh ako vo vlaku, opäť žiaden hlad. Na trase máme aj dve úvrate vzorne zabezpečené mechanicky ešte od impéria, všetko kryté návestidlami. Inak na mnohých záberoch výpravca, výhybkár, závorár ukazuje vlaku zelenú zástavu, ktorú používa aj sprievodca. Červenú držia v ruke. Na niektorých stúpaniach vidno v koľaji vložené brzdiace koľaje v štrkovom korýtku, na ktoré smeruje patričná výmena, podobné ako štrkové protisvahy na brzdenie kamiónov na diaľniciach. Niekto z lokomotívy v staniciach občas kontroluje zo strechy stav kvapalín špeciálnym meracím kusom dreva.

Najkrajší most na trati Thazi – Heho © Tomáš Votava

Tu už je krajina veľmi na pozeranie, panorámy sú pravidelne na oboch stranách. Krajina je tu zelená. V týchto výškach je bežné tropické počasie oveľa viac na vydržanie. Vrchol trate prechádzame v 1500m, turistický vrchol je stanica Kalaw, kde sa pomerne dlho stojí na križovanie. Je tu pohyb miestnych turistov. Celkom dosť sa fotia pri vlakoch. Onedlho potom zostupujeme do Heho dole v údolí, odkiaľ nám následujúci deň letí spoj na pobrežie. Je to dedina s rušným miestnym letiskom pre blízkosť turisticky vyhľadávaného jazera Inle. Tu sa železničná časť našej výpravy končí, na pobreží trénujeme záhaľčivý spôsob života a už nikam nejazdíme. Pred odletom z krajiny pri ponevieraní sa po Yangone ešte narážam na stopy pokusu z r. 2016 obnoviť tu od II. sv. vojny niečo na spôsob električky, alebo ľahkej pouličnej železnice na normálnom, i keď zmiešanom rozchode. Nedopátrateľnej úspešnosti, ale asi nijak vysokej. Odlietame na skok do Kataru a domov v poslednom období bezproblémovej prepravy a nastupujeme doma na ďalšiu dovolenku. Tentokrát zo zákona len na dva týždne a s trochu obmedzeným výhľadom z okna. Vlastného. Jeden má konečne trochu času vytriediť materiál z krajiny, ktorá pojem exotika posúva zasa trochu ďalej. Na pár stranách nepriblížite takto odlišnú zem, hlavne ak sa zaoberáte železnicou, tak snáď aspoň to sa mi trochu podarilo.

Krátky zostrih pohľadov možno vidieť na stránkce https://youtu.be/K0jVDCrYLG4, viac fototografií na webe https://photos.app.goo.gl/nSPmvYJzvAQFeUAUA.

Odkazy (najmä k zemepisným názvom):

1. Myanmar – Wikipedie

2. Myanmar, Bama, ale co, prostě Barma - Burma Center Prague

3. Rangún – Wikipedie

Úvodná snímka: Kontrola na istotu, Myin Daik, Thazi – Heho © Tomáš Votava

Odkazy doplnil PhDr. Zbyněk Zlinský