Širokorozchodné trate na Slovensku

Občas sa nám podarí neobvyklá kombinácia mašiniek. Tak, ako včera. K dvom štvoričkám sme ešte pripájali postrk. Foto: Slančík 28.5.2006 o 20.28 h.

Pri preťažení trate, keď je v Haniske plno dochádza k častým výmenám čiat po celej trati. Na tieto účely sa využíva tzv. avizérske auto. Niekedy príde priestranná a pohodlná dodávka, no občas sa pritrafí aj toto malé čudo. Keďže rušňovodiči na ŠRT robia v dvojici, tak je takmer nemožné v tomto miniautíčku prepaviť naraz 4 "riadnych chlapov" + vodiča. K tomu treba prirátať 2 brašne (1 predpisy a jedna osobné veci) na osobu + veci na prezlečenie. Niekedy by sa hodil obuvák, aby sa tam všetci nasúkali.

Fotografovaniachtivým záujemcom dávam do pozornosti ideálne podmienky na fotenie vlakov na ŠRT. V žst. Haniska pri Košiciach, výh. Slančík, výh. Budkovce a žst. Maťovce je z dôvodu ojazdenia srdcoviek rýchlosť na výhybkách 10 km/h.
Vlaky síce na ŠRT nejazdia rýchlo, ale riedko. Takto vám aspoň neutečú...

Ladislav Kenda; Železničář 1988/4:
V žst Maťovce odovzdali 28.12.1987 do prevádzky prevazovňu sovietskych železničných cisterien. Bola vybudovaná v rekordne krátkom čase - namiesto plánovaných 45 za 16 mesiacov s rozpočtovým nákladom vyše 94 milionov. (krátené)

Tie obrázky mám z vysokoškolských skrípt Izer - Kolejové vozy, rok vydania '85. Majú už síce 21 rokov, ale ako aj vidieť z obrázka (pokročilé opotrebenie) stále sú vo výuke veľmi využívané. Nič iné namiesto nich neexistuje.
Ak by sa používali (plne)automatické spriahla, prinieslo by to isto mnoho komplikácií presne ako píšeš. Súčasný stav, teda potreba ručne spojiť vzduch a elektro má aj svoju výhodu - posunovač zároveň vizuálne skontroluje stav spriahel.
Ono sa zdá, že nasadenie automatických spriahel kompatibilných s SA3 v celej európe je čím ďalej väčšia utópia. Jednak sú tu dôvody čo som spomínal predtým a potom ešte morálna zastaralosť SA3-ojok. Boli by s tým určite veľké problémy.

Ešte som si tak spomenul - aj moderné automaty majú niekedy problémy - spomínam si, že kdesi mali v zimných mesiacoch spájať a najmä rozpájať súpravy. Ale kde to bolo a aký typ spriahel tak to netuším. Ktovie ako sú na tom u nás používané typy (loko rad 840, 471 ČD, ...)?

Kamilk: Kde si to vyhrabal? Ja som si nevedel spomenúť, kde som to už videl.
Bolo to už dávno.
Na ŠRT by aj tak zrejme spoľahlivo nefungovali. Pri váhe vozidiel a nákladu a masívnosti súčasne používaných autoscepiek by tie plnoautomatické museli byť oveľa väčšie.
Pritom tie súčasné sú často poruchové z dôvodu deformácie ich "vnútorností". Vozmajstri v USS, v Haniske či Maťovciach by Ti vedeli rozprávať...
Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby v nich bol aj "vzduch" a "elektrina".

A obrázky (plne)automatického spriahla typ OSŽD. V porovnaní s jožin-ovými fotkami sa dá vidieť, že sú navzájom spriahnuteľné. Toto navyše spája aj vzduch a elektriku - je to vidieť v spodnej časti spriahla.

Na porovnanie obrázky klasickej skrutkovky

Nie je problém rozposunovať súpravu vozňov s týmito spriahadlami. U nás na vlečke to robíme stále. Chce to ale cvik a cit.

Posun s takými vozňami je takmer ako na NR. Raz sme v Haniske experimentovali s odrazom, ale nevyšlo nam to na prvýkrát. Neskôr už hej. Treba prax a obratnosť.
Na spádovisku som videl len previazanú skupinu vozňov na normálny rozchod, ktorá mala po oboch stranách spojovacie vozne, takže autoscepku "v akcii" som na spádovisku nevidel. Ale asi sa to dá pri držaní vyvesovacej páky.

Jozin:
Mozno blba otazka, alebo som to prehliadol: da sa suprava s tymito spriahadlami roztlacat???? Napr na spadovisku alebo rozposunovani....

Potiahnutím za páku s reťazou smerom hore sa krátkodobo (do najbližšieho nárazu) uvoľní gravitačná západka na autoscepke odpájaného vozidla. Cúvnutím, resp. oddialením vozňov od seba sa spoj rozdelí. Pri ďalšom, aj pomalom ťuknutí autoscepiek do seba, by sa vozne opäť spojili. aj preto som prednedávnom spomínal, že oddialenie musí byť dostatočné, aby pri odbrzdení súpravy ( a jej následnom roztiahnutí) nedošlo k neželanému spojeniu. Stalo sa, a neraz. Ak si rušňovodič na postrku nedal pozor, musel vyvesovať dvakrát, niekedy až v nasledujúcej výhybni. Aj sme ponadávali, "zme še pobavili" . Pozorne si pozri pákový mechanizmus.

Všimol som si, že je veľmi málo fotiek rušňov a vlakov, na ktorých vidno aj "ľudí v akcii". Toto sú tí skvelí ľudia, ktorých spomínam v úvodnom príspevku. A je ich omnoho viac. Ďalšie foto: križovanie na Slančíku a spájanie štvoričky a postrku.

Taka blba otazka, ale predsa - ako sa to rozpoji?

Bolo mi vytýkané, že väčšina prítomných nevie, o čom sa to vlastne bavíme. Prikladám foto.
1. Kompletná autoscepka 2.aktívna časť 3. "vnútornosti"

Čo sa týka trhnutia pri rozbehu/brzdení vlaku príčinu vidím v tom, že automatické spriahlo SA3 používané na východ od nás má z dôvodu spomínanej vyššej ťažnej sily tuhšie vypruženie v ráme vozidiel. Čiže pri menšom stlačení/natiahnutí spriahla sa generujú väčšie sily.
Čo sa týka sprahovania vzduchových potrubí a elektrického vedenia, tak SA3 patrí do skupiny tkz. poloautomatických spriahel, čiže vzduch a elektro sa musí dopájať ručne (čo však nie je pre posunovačov fyzicky náročné). Existujú však aj (plne)automatické spriahla, ktoré spájajú všetko a niektoré sú toho schopné aj za jazdy (boli úvahy o spájaní/delení prímestských osobných vlakov bez ich zastavenia). Príkladom plne automatického spriahla je rada 840 ZSSK, Talenty a pod.
Pokiaľ viem tak nebolo rozhodnuté aké aut. spriahlo sa zavedie v rámci Európy (polo- alebo plne-), vyvíjali sa rôzne typy (napr. typ OSŽD). Bola však jedna nevyhnutná podmienka - museli byť kompatibilné so sovietskym SA3.

O prechode na autoscepky sme počuli aj na SPDŠ, hovorilo sa o rokoch 1970 - 1975. Celá premávka v Európe sa mala zastaviť na 14 dní, až mesiac. Všetko sa malo premontovať v rámci UIC naraz, nepretržitým procesom. A aj potom sa očakávali nejaké obmedzenia, hlavne vtedy, keby sa to nepodarilo za určený čas. Ovšem sa od toho upustilo, zrejme pre veľké výdavky a straty. Ja osobne si neviem predstaviť dokonalé prepojenie tlakovej brzdy a el. napájacích a vykurovacích káblov. Zrejme by sa to aj tak muselo robiť ručne ako doteraz.

kamilk: Dobre, že si spomenul ťažnú silu. Ja som na ňu úplne zabudol.
Pridám však jednu nevýhodu: Súprava z automatickými spriahadlami veľmi trhá a je "hlučná". Fakt to stojí za vyskúšanie. Pri rozbehu vlaku po spáde gravitačnou silou je veľmi nebezpečné prvé (ďalšie už menej) brzdenie. Naši rušňovodiči trhnutie očakávajú a vtedy je veľmi dôležité sedieť. Inak nabehneš hlavou o čelné sklo alebo riadiaci pult. Na autoscepkách je veľká vôľa a pri dlhej súprave je to riadne cítiť.
To isté je pri rozbiehaní, mám to vyskúšané na postrku. Pri zájdení postrku je súprava stlačená. Po rozbehu sa trhavo naťahuje, a keď je fakt dlhá, postrk alebo posledný vozeň trhne dopredu v momente asi o meter.
Každé trhnutie, či doraz, je naozaj hlučné. Možno aj preto sa musia pri klasických spriahadlách nárazníky dotýkať a skrutkovka musí byť napnutá.

Automatické spriahlo má na rozdiel od klasickej skrutkovky ešte jednu veľkú výhodu: je schopné prenášať podstatne vačšiu ťažnú silu z rušňa na súpravu (ak sa nemýlim, tak je to 350 verzus 1000kN). Aj z tohto dôvodu môžme v USA vidieť míľovo dlhý vlak so štyrmi loko vpredu. Obmedzenie ťažnej sily skrutkovky na 350kN je z dôvodu fyzických síl posunovačov - podľa predpisov môže muž krátkodobo zdvíhať predmety o celkovej hmotnosti myslím 30 kg a súčasná skrutkovka je na tejto hranici.

V Európe sa tiež uvažovalo o zavedení automatického spriahla. Mala to byť "akcia Z" - všade by sa váľali hromady aut. spriahel a v hodine H by obrazne každý jedno zobral a namontoval do najbližšieho vozňa. Prínosom malo byť odstránenie namáhavej manuálnej práce pri zoraďovaní vlakov ako aj zvýšenie bezpečnosti (pohyb osôb v koľajisku). Od zavedenia sa však de facto upustilo preto, že vo vyspelej európe sa nájde plno robotníkov z radov prisťahovalcov ochotných robiť ťažkú prácu za lacný peniaz.

Tak, ako vo všetkom boli ZSSR a USA odvekí rivali. Používali až nápadne podobné vozne a systémy, predbiehali sa v dĺžke a hmotnosti vlakov. Samozrejme, nikto nič neokukal a každý z nich autorstvo pripisoval sebe.
Američania si automatické spriahadlo dali patentovať presne v tom čase, ako ho v ZSSR vymyslel možno nejaký Ivan Ivanovič Autoscepkov.
Bohužiaľ, len na obrázku, som videl plány plne automatizovaného spriahadla bez nutnosti ďalšieho zásahu. Mali v ňom byť brzdové a elektrické spojky, takže spojenie vozidel bolo otázkou dvoch sekúnd.